Tento text bol pôvodne publikovaný na blogovacej platforme Tumblr, 15. februára 2018.
Tento text sa ani náhodou nemôže začať formuláciou „v poslednej dobe…“, ako je to časté pri patetickom spomínaní na to, čo bolo a dnes už nie je. Hoci iluzórna povaha našich vlastných súdov obzvlášť vo vzťahu k minulosti k tomu bezpodmienečne nabáda.
Humanitné vedy a ich existencia sú veľkou témou, ku ktorej majú čo povedať prakticky všetci členovia spoločnosti. Najviac, samozrejme, tí, ktorí sa v oblasti vzdelávania a vedy orientujú najmenej. Nič to – ak je niečo celkom určite prirodzené a normálne, potom sú to široké a vášnivé názorové rozpravy laikov i odborníkov o zásadných spoločenských témach. Internet je skvelý nástroj, ktorý – ak už nič iné – odstránil prirodzené komunikačné bariéry medzi dvoma svetmi vzdelaných a nevzdelaných. Dochádza tak k akémusi názorovému stretu, ktorý nikdy predtým nebol takto výrazný a masívny. O čo viac, tento stret je navyše veľmi viditeľný a jeho svedkami sú celé rady voyeristických aktérov, ktorých jediná túžba je obsedantné pozorovanie samotných diskurzov.
Ak je niečo celkom určite prirodzené a normálne, potom sú to široké a vášnivé názorové rozpravy laikov i odborníkov o zásadných spoločenských témach.
Obhajoba existencie humanitných vied existuje od ich vzniku. Isteže nejde o jedno konkrétne časové obdobie, keďže korene a tradícia mnohých humanitných vied (a odborov) siahajú do stredoveku, či dokonca do antických čias, pričom iné sú podstatne mladšie a sú produktom moderného sveta posledných dvesto, či tristo rokov. Paralelne s neustále napredujúcou spoločnosťou smerujúcou čoraz viac k hi-tech super-organizovaným, moderným štruktúram, sú však tieto dišputácie silnejšie. A znovu sa nedá hovoriť o poslednom dvadsaťročí, ani o posledných päťdesiatich, či sto rokoch.
Zdá sa však, akoby o zmysle a existencii humanitných vied postupne prestávali byť presvedčení aj ich samotní protagonisti a zástupcovia. Sami vstupujú do verejného diskurzu a snažia sa prednášať rôzne krkolomné, nezrozumiteľné, vysoko abstraktné a hlavne nesebavedomé obhajoby, ktorým vôbec nikto nerozumie. To všetko v kontexte obecného očakávania, že politológ bude hájiť zmysel a existenciu politológie, rovnako ako muzikológ bude hájiť muzikológiu. Je to vlastne principiálny postoj.
Na samotnej obhajobe nie je vôbec nič zlé, obvzlášť ak sa spoločnosť čoraz viac správa k tejto odbornej sfére a ľuďom v nej zdržanlivo, ľahostajne, či pochybovačne. Ten, kto si však myslí, že postavenie týchto disciplín zlepší pseudo popularizačnými výstupmi v podobe esejí a úvah vo svete, kde všetci bažíme po jednoduchosti, stručnosti, funkčnosti, exaktnosti a merateľnosti, je, obávam sa, prinajmenšom naivný. A ešte aj škodí humanitným vedám.
Ten, kto si však myslí, že postavenie týchto disciplín zlepší pseudo popularizačnými výstupmi v podobe esejí a úvah vo svete, kde všetci bažíme po jednoduchosti, stručnosti, funkčnosti, exaktnosti a merateľnosti, je prinajmenšom naivný.
Škodí im paradoxne preto, pretože utvrdzuje ich odporcov v ich predstave o nezrozumiteľnosti, abstraktnosti a zbytočnosti týchto disciplín. Utvrdzuje ich presne v tej predstave, ktorú sami zástupcovia humanít napĺňajú svojimi hlasnými výkrikmi do tmy. Masy ľudí – a celkom určite nie len nevzdelaných, nízkopríjmových a socio-ekonomicky znevýhodnených – očakávajú presne to, čo my sami ako obhajcovia samých seba robíme. Je to začarovaný kruh.
Sociológia, ktorá je spolu s politológiou snáď najviac spoločensky stigmatizovaná či dokonca nenávidená, sa do veľkej miery sama utápa v pochybnostiach o sebe samej. Z času na čas to dokonca evokuje komplex menejcennosti. Tento stav vychádza z historickej ambície byť rešpektovanou vedeckou disciplínou, ktorá obstojí na poli povedľa disciplín prírodovedeckých. Celkom určite si všetci spomenieme na strednú školu a základné prednášky o Augustovi Comtovi a pozitivizme. Aj toto je vlastne veľmi paradoxné – z podstaty fungovania akademickej rozpravy vyplýva princíp diskurzu, v ktorom jedna strana obhajuje a druhá spochybňuje, konfrontuje a kladie otázky. My sme to však neuroticky presunuli z expertíznej oblasti, ktorej účelom je riešiť vybrané problémy výskumu danej disciplíny, do oblasti absolútneho bazálu, medzi bežných ľudí, kde riešime samotný nárok na existenciu a kde sa k slovu dostáva absolútny gradient poznania provinčného ľudu, ktorý nepochybuje nikdy a o ničom, ale názor má vždy a na všetko.
Miera, akou mi to lezie na nervy, je občas neúnosná. Sme v strede exponovaného stretu nesebavedomých, ukričaných a nariekajúcich humanistov a regionálnych polyhistorov, ktorí potrebujú byť počuť, pretože strácajú identitu Európanov, Slovákov, otcov a manželov i identitu samých seba. Zasa raz sme skončili pri princípe hľadania a nachádzania spoločného nepriateľa.
Sme v strede exponovaného stretu nesebavedomých, ukričaných a nariekajúcich humanistov a regionálnych polyhistorov, ktorí potrebujú byť počuť, pretože strácajú identitu Európanov, Slovákov, otcov a manželov i identitu samých seba. Zasa raz sme skončili pri princípe hľadania a nachádzania spoločného nepriateľa.
Aby sme sa pohli z miesta, mali by sme prestať učiť ryby lietať, opustiť našu abstraktnú esejistiku – pokojne sa aj odmlčať na čas neurčitý – a začať prezentovať výsledky našej práce formou, o ktorú ľudia majú záujem, a jazykom, ktorému budú rozumieť. Na našich univerzitách, fakultách, katedrách a ústavoch pokojne zostaňme nezrozumiteľní, komplikovaní a vedeckí, vo vzaťhu k verejnosti však robme presný opak. Nie je hanbou vedy, ak sa uchýli k popularizácii. Napokon, je do výraznej miery financovaná našimi spoločnými peniazmi, takže by mala spoločnosti prinášať osoh. Je však našou vlastnou chybou, že spoločnosť netuší, aký osoh jej prináša arabistika, genderové štúdiá, pomocné vedy historické či história, sociológia, politológia, religionistika či muzikológia. Mali by sme hovoriť o tom, čo sme dosiahli, ako sme posunuli naše poznanie, čo všetko vďaka humanitným vedám dnes môžeme a ako sme pomohli modernej západnej spoločnosti. Nemali by sme hovoriť o tom, prečo existujeme. Je to únavné. Najlepšou obhajobou nás samých sú výsledky našej práce. Výsledky práce strojárov a projektantov vidíme denno denne na uliciach, vozíme sa v nich a používame ich. Sú materiálne a hmatateľné. Sú jednoducho pochopiteľné, pretože o tom, prečo sú dobré auto, mikrovlnka, či internetové káble na dne oceánov dnes už nikto nepochybuje. Čo je to demokracia, ako funguje politika (nie, politika nie je len parlament, vláda Smeru, či prezident), čo sa v spoločnosti deje (na globálnej úrovni s dopadom na našu krajinu) a ako dokážeme vďaka vede rozumieť histórii a naším predkom, mnoho ľudí nevidí, nechápe a mnohým je to celkom jedno, pretože sú odkázaní na riešenie základných existenčných otázok a problémov. V takej situácii na demokracii nezáleží, pretože je to celkom iný myšlienkový svet presahujúci základné životné rámce takto situovaných ľudí.
Ak sú všetky tie obhajoby nás samých len obyčajným PR, potom som dvojnásobne sklamaný, pretože to už nie je len o zlom prístupe k našej komunikácii s ľuďmi, ale je to zrada. Taká, ktorá sa bude žehliť veľmi dlhú dobu s prísľubom absolútnej neistoty.