Tento text bol pôvodne publikovaný ako blog na platforme Tumblr, 29. augusta 2018.
Akým je univerzita miestom? Aké hodnoty, myšlienky a ideály ponúka svojim študentom a pedagógom? Je neutrálna, zvrchovane slobodná, alebo slúži politickým ideológiám a politickej agende? Je rozdiel medzi univerzitou zameranou na výučbu a výskum v oblasti technických odborov a tou v oblasti humanitných odborov? Je možné pokúsiť sa o obecný pohľad alebo ide o záležitosť výsostne parciálnu a špecificky jednotlivú? Záleží tiež na sociálnej stratifikácii pedagogických zástupcov univerzít? Záleží na sociálnom a kultúrnom kapitáli študentov?
Tento longread som venoval komplexnému problému, o ktorom sa často a intenzívne diskutuje v univerzitnom i mimo univerzitnom prostredí v západnej Európe, v USA, ale aj v niektorých oblastiach Ďalekého východu (spravidla tam, kde majú špičkové vzdelávacie systémy a univerzity – Japonsko, Singapur, či Južná Kórea). Samotný problém je tak komplexný, zasahuje tak veľa oblastí a pracuje s tak citlivou vecou, akou je individuálny pohľad na svet a jeho fungovanie, že kompilácia tohto textu vyústila do výsledku, ktorý nemusí byť nutne a definitívne uspokojivý. Čím sa však môže stať, je podnet k debate o predmetnom probléme. Aká je situácia, ako sme s ňou oboznámení, čo si o celej veci myslíme a aké univerzitné prostredie si želáme – takto môžeme začať.
Per definitionem
Najradšej vždy začínam krátkym etymologickým a definičným exkurzom, pretože som presvedčený, že je to vždy k prospechu veci. V prvom rade nám definície vymedzujú, o čom sa vlastne ideme baviť. Vyhneme sa tak nemilej situácii, v ktorej bude každý diskutovať o niečom inom. V druhom rade, etymológia slov je úžasná v tom, že nám mnohé napovedá, mnohé prezrádza alebo nás prinajmenšom dokáže vhodne nasmerovať.
Slovo liberalizmus má etymologické konotácie s latinským līber (-era, –erum), čo znamená slobodný, voľný, nezávislý, nespútaný, ale aj dovolený či dokonca úprimný. Adjektívum līberālis (-e) potom znamená týkajúci sa slobodného človeka; čestný a ušľachtilý.
Liberalizmus na jednej strane celkom jasne symbolizuje a jazykovo reprezentuje myšlienku slobody. Vzápätí však sám seba diskvalifikuje z hry o definitívnu platnosť jeho ideálov, pretože jeho parciálne korene siahajú do čias, kedy európska spoločnosť uplatňovala iné normy, než aké sú pre nás bežné dnes, v 21. storočí.
Stredoveký svet poznal známe artes liberales, teda systém všeobecného vzdelania, ktorý fungoval ako selektívny mechanizmus udržiavajúci status quo. Romantické homo līber zďaleka neprináležalo všetkým členom spoločnosti. Tento status patril spravidla talentovaným vzdelancom s dobrým spoločenským zázemím, ktorí sa vyčleňovali voči manuálne pracujúcim poddaným či remeselníkom. Pokiaľ išlo o umelcov, ich situácia bola o niečo komplikovanejšia. Ich postavenie záviselo od značne konzervujúceho chápania ich činností z pohľadu dobových autorít i spoločnosti ako takej. Existovala akási pomyselná hierarchia, ktorá určovala mieru rešpektu, ktorý mohol daný umelec požívať. Napríklad maliari a sochári boli chápaní ako remeselníci (rovnako ako kováči, obuvníci či mäsiari), no architekti už mali bližšie k spomínanému artes liberales. Dôvod bol prostý – architektom mohol byť len človek inštitucionálne vzdelaný, taký, ktorý absolvoval školenie v triviu a kvadriviu. V prípade architektov išlo teda o pokročilejšie, ne-triviálne vzdelanie v oblasti aritmetiky a geometrie. Maliari a sochári boli často súčasťou neoficiálneho, mimo inštitucionalizovaného vzdelávania v cechoch a majstrovských dielňach. Všeobecne platí, že vyšší spoločenský status mali tie umenia, ktoré mali bližšie k artes liberales a status ostatných umelcov, ktorí boli dovtedy chápaní ako remeselníci, nadobudol vyššie postavenie až v momente, kedy mu spoločnosť priznala intelektuálny rozmer. Poézia a hudba patrili podobne, ako architektúra, do prvej skupiny – vyžadovali znalosť gramatiky, rétoriky, respektíve hudby ako náuky o proporciách a číselnom usporiadaní božského sveta. Druhú skupinu tvorili kreatívni anonymovia, autori úžasných ozdobných mozaik a farebných skiel okien v chrámoch, iskrivých zlatníckych diel, pestrofarebných knižných iluminácií, rezieb zo slonoviny, obrovských bronzových vrát, nástenných malieb, gobelín, ornamentálnych tkanín a látok, či doskových malieb na zlatom podklade (Le Goff, Castelnuovo, 1999: 183). Krása anonymného stredovekého umenia sa dá len ťažko vymenovať.
Ako iste pozorný čitateľ vidí a ako uvidíme podrobnejšie ešte neskôr, liberalizmus je sám osebe problematickým pojmom. Na jednej strane celkom jasne symbolizuje a jazykovo reprezentuje myšlienku slobody. Vzápätí však sám seba diskvalifikuje z hry o definitívnu platnosť jeho ideálov, pretože jeho parciálne korene siahajú do čias, kedy európska spoločnosť uplatňovala iné normy, než aké sú pre nás bežné dnes, v 21. storočí. Práve to z neho však robí to, čím je – je poznačený vydobýjaním si vlastného priestoru v spoločnosti. Myšlienky o slobode jednotlivca, ako novej koncepcii nazerania na prežívanie života, sa začali vo väčšej miere presadzovať v období 17. storočia. Išlo o obdobie známe ako epocha osvietenstva. Liberalizmus v tomto období v podstate stál na politike ako takej, pretože bol reakciou na náboženské spory a spory medzi prostým obyvateľstvom a monarchickými štruktúrami na čele s despotickými panovníkmi. Myšlienka tolerancie, ktorá vstúpila do politicky motivovaných sporov, bola myšlienkou filozofickou a opierala sa o značný idealizmus. Keďže však do týchto sporov vstúpila, sama sa spolitizovala a stala sa súčasťou agendy určitého novovzniknutého politického prúdu. Neskôr sa celá problematika rozšírila o sociálne a ekonomické rámce, ktoré sú súčasťou liberalizmu ako konceptu dodnes.
Liberálne myšlienky oslobodili obrovské množstvo populácie a celé systémy, v ktorých ľudia po dlhé obdobia žili, od direktívnych noriem, štátneho náboženstva, monarchickej, nehumánnej nadvlády a monopolu na obchod či materiálne zdroje. Významnou zmenou, ku ktorej tento súhrn ideí prispel, bola tiež implementácia spravodlivého a svojvôľou nezaťaženého práva. Ide o veľavýznamnú zmenu v sociálnych dejinách ľudstva, pretože priniesla celkom nový pohľad na spôsob života širokého spektra spoločenských vrstiev. Zároveň však liberalizmus svojim vplyvom a aplikovaním do spoločenskej praxe otvoril nové a nespoznané možnosti systémového zriadenia. Staré štruktúry monarchizmu, feudalizmu a panovníctva postupne mizli a rúcali sa, a bolo potrebné vytvoriť nové štruktúry, v rámci ktorých by sa mohli ideály britského či francúzskeho liberalizmu uplatniť v reálnom živote ľudí. V tejto súvislosti najčastejšie hovoríme o nacionalizme, resp. koncepte národných štátov. Urbanizácia a presun obrovských más obyvateľstva do postupne stále viac industrializovanej spoločnosti vyžadovali riešenie otázky spoločných identít a vzájomnej tolerancie. Sociálnym lepidlom sa stal predovšetkým jazyk a myšlienka národa. To už však hovoríme skôr o organizovanej modernite, ktorá sa postupne vyvíjala ako priamy dôsledok implementácie liberálnych myšlienok do politicko-spoločenskej praxe, ktorú môžeme inak nazvať aj spoločenský poriadok. Organizovaná modernita navyše zažila množstvo krízových momentov, ktoré sprevádzali transformačné procesy stále neistej a príliš ideologicky diverzifikovanej spoločnosti 18. storočia.
Univerzity a ich monopol
Vráťme sa však opäť na začiatok a začnime náš stručný exkurz v období stredoveku. Ako nevyhnutným krokom sa v rámci riešenia tejto problematiky javí siahnutie po teórii Pierra Bourdieu o kultúrnej reprodukcii, hoci ide o anachronický sociologický prístup. So špecifickým zameraním na oblasť vzdelávania môžeme hovoriť dokonca o inštitucionálnej reprodukcii, ktorej ústredný problém sa dotýka hromadenia a predávania kultúrneho kapitálu v uzavretom svete vzdelávacích inštitúcií. Tie často na vzdelanie a vedenie uplatňovali akési „vlastnícke právo“. Norbert Elias dokonca akademické pracoviská a fakulty prirovnával k zvrchovaným štátom, ktorých úlohou mal byť boj o zdroje a snaha získavať a udržiavať monopol na vedenie a chrániť sa voči votrelcom zvonku (Burke, 2007: 50).
Rozvoj univerzít začal v Európe už v 11. storočí (Bologna, 1088) a medzi najstaršie a najprestížnejšie z nich patria Oxford a Salamanca (1219), Neapol (1224), Praha (1348), Pavia (1361), Krakov (1364) či Leuven (1425). Pre porovnanie, Masarykova univerzita vznikla v roku 1919. Obdobie stredoveku vo všeobecnosti konzervovalo samotný pohľad na univerzitu a jej úlohy a ciele. Učenci a vzdelanci predpokladali, že univerzita nemá objavovať nové poznatky, ale predávať tie už nadobudnuté ďalej. Tento postoj vychádzal z tradicionalizmu a z presvedčenia, že autoritu filozofov a učencov minulosti nie je možné nijako spochybňovať a že vedenie, ktoré svetu priniesli, má definitívnu platnosť (Burke, 2007: 51). Tento prístup stál na pilieroch septem artes liberales, do ktorého patrilo sedem slobodných umení a postgraduálne cykly teológie, práva a medicíny. Stredoveká univerzita bola typická početným zastúpením duchovných učencov v radoch pedagógov, takže túto situáciu môžeme chápať ako kontinuitu medzi dvoma inštanciami držiacimi moc nad vzdelaním – od cirkvi k samotným univerzitám.
Skôr než platformou súčasného myslenia, otvorenosti a pokrokovosti boli univerzity aj naďalej po mnohé desaťročia konzervujúcimi a skostnatelými inštitúciami slúžiacimi reprodukcii elitárstva, kultúrnych noriem, vedenia a statusu quo.
S nástupom renesančného humanizmu prišla zároveň zmena v paradigmatickom náhľade na status quo. Napriek tomu, že si toto hnutie podobne, ako predchádzajúce obdobia, nekládlo za cieľ vytvárať nič nové, ale skôr obrodzovať antické tradície, bolo predsa len v niečom novátorské. Popieralo totiž obecne prijímané názory svojich predchodcov, ktorých navyše kategorizovalo do periodizačného rámca stredoveku – dokonca aj samotné pojmy scholastikovia či stredovek sú produktom renesančných filozofov, „ktorí sa s ich pomocou chceli ostrejšie vyhraniť voči minulosti“ (Burke, 2007: 53). Treba však zároveň dodať, že ani renesanční humanisti svoje filozofické dišputy neviedli nutne len v univerzitných kruhoch, o ktorých by sme mohli predpokladať, že sú pre tento účel najvhodnejšie. Naopak, aj v tejto oblasti nadväzovali na antické tradície a vytvárali akadémie, ktoré sa sami neskôr premenili na komplexné inštitúcie so záväzným a formálnym členstvom (Burke, 2007: 54). Z tejto situácie vyplýva, že akokoľvek meniť, ovplyvňovať či dokonca systematicky reformovať inštitucionálny kolos, akým univerzita nepochybne bola, bolo takmer nemožné. Skôr než platformou súčasného myslenia, otvorenosti a pokrokovosti boli univerzity aj naďalej po mnohé desaťročia konzervujúcimi a skostnatelými inštitúciami slúžiacimi reprodukcii elitárstva, kultúrnych noriem, vedenia a statusu quo.
17. storočie a takzvaná vedecká revolúcia a nová filozofia prejavovala svoju unikátnosť v náhľade na vedenie ešte intenzívnejšie, ako predchádzajúce epochy. Galileo, Newton a množstvo ich súčasníkov pôsobili na univerzitách, hoci ich myšlienky a prístupy tieto inštitúcie stále v značnej miere odmietali. Známa, pôvodne fyzikálna formula „každá akcia vyvolá reakciu“, platila aj v tomto prípade. Novátorskí myslitelia začali postupne zakladať vlastné organizácie. V roku 1657 vznikla Florentská Accademia del Cimento, v roku 1660 Londýnska Royal Society a o 6 rokov neskôr Parížska Académie Royale des Sciences. Čiastočne nadviazali na renesančné akadémie, avšak v podstatne väčšej miere kládli dôraz na prírodovedecké bádanie. Výpovedným konštatovaním v tejto súvislosti je výrok americkej historičky Marthy Ornstein, podľa ktorej univerzity 17. storočia s výnimkou lekárskych fakúlt prispeli k vedeckému pokroku len veľmi málo (Burke, 2007: 57-58).
Zásadnejšia zmena sa začala formovať v podstate až vo vrcholnom osvietenstve počas 18. storočia. Osvietenstvo ako projekt hospodárskej, spoločenskej a politickej reformy znamenalo v európskych dejinách významný míľnik. Zrodil sa bádateľský inštitút, konštituovala sa rola profesionálneho bádateľa a takisto sa čoraz viac presadzovala samotná myšlienka systematického bádania (Burke, 2007: 62). Najdôležitejšia zmena v nami preberanom kontexte však predstavovala zrod nových myšlienok a zmenu v mentálnom nastavení spoločnosti. V prehodnocovaní roly a vplyvu autorít panovníka či cirkvi vo vzťahu k čoraz autonómnejšiemu a rozumom vybavenému, modernému človeku. Súčasťou týchto zmien bol v istom zmysle rovnostársky liberalizmus, ktorý presadzoval myšlienku o samostatnom a uvedomelom riadení vlastného života, bez toho, aby bol jedinec nevyhnutne odkázaný na svojvôľu autorít. Jeho rovnostárstvo spočívalo v ideológii revolučných reforiem, ktoré v mnohých krajinách nútili nižšie spoločenské vrstvy prijať ich myšlienky a uspôsobiť vlastné životy novovzniknutej spoločenskej situácii. To často znamenalo vykoreňovanie a delokalizáciu ľudí z ich pôvodného prostredia. Výhodou pre nich však na druhej strane bolo, že spoločenské postavenie žiadneho človeka nebolo určené vopred, pričom existovala sociálna mobilita, ktorá bola súčasťou slobôd ponúkaných spoločnosťou (Wagner, 1994: 118).
Univerzity budujú a udržiavajú bariéry, ktoré ich oddeľujú od názorových protivníkov a od laickej verejnosti (Burke, 2007: 70). Vypovedá o tom aj známy diskurz o vedcoch a ich slonovinovej veži, ktorú nie sú ochotní opustiť v snahe zostať zreteľne vyčlenenými elitami, v presvedčení o vlastnej nenahraditeľnosti.
Na univerzitách nastala zaujímavá situácia práve v období, ktoré nazývame liberálna modernita. Napriek tomu, že kládla dôraz na autonómiu jednotlivca, postupom času a vývoja sa jednotlivec v jej zovretí nezameniteľne pretváral. A tým máme na mysli predovšetkým jeho postavenie a status. Jedným z hlavných latentných obmedzení modernity je napríklad skutočnosť, že človek sa stáva niekým až v momente, keď je niekým v rámci inštitucionalizovaného systému. Vidieť to môžeme na príklade vzdelania a ono nutkavé prepojenie s úvodom preberaným stredovekom, či reprodukciou Pierra Bourdieu, sú len tichými svedkami tejto skutočnosti. Vzdelávací systém je legitimizujúcim nástrojom, ktorý svojím spôsobom udržiava status quo. Legitimizuje názory, postavenie aj samotnú inštitucionalizovanú modernitu. Univerzity po celom svete nepochybne reprodukujú svoje vedenie a vštepujú svojim študentom a pracovníkom akýsi spoločný vedomostný a postojový rámec. Univerzity budujú a udržiavajú bariéry, ktoré ich oddeľujú od názorových protivníkov a od laickej verejnosti (Burke, 2007: 70). Vypovedá o tom aj známy diskurz o vedcoch a ich slonovinovej veži, ktorú nie sú ochotní opustiť v snahe zostať zreteľne vyčlenenými elitami, v presvedčení o vlastnej nenahraditeľnosti.
Pozorovania amerických vedcov
To, ako ovplyvňujú aj tie najviac liberálne orientované univerzity svojich študentov, nie je vôbec zrejmé. O takýchto primárnych dopadoch nie je žiadna spoľahlivá a komplexná empirická štúdia.
Skupina amerických výskumníkov však v tomto roku viedla veľké sociologické šetrenie zamerané na univerzitných študentov s názvom IDEALS. Zamerali sa konkrétne na prvákov imatrikulujúcich v roku 2015. Štúdia obsahovala najrôznejšie dáta, napríklad o tom, ako sa v priebehu času zmenil ich postoj k liberalizmu alebo konzervativizmu. Výsledky ukázali, že po prvom ročníku na vysokej škole sa u študentov zlepšil postoj k liberalizmu. Zároveň sa však veľmi podobne zlepšil aj postoj ku konzervativizmu. To znamená, že po prvom ročníku štúdia na vysokej škole sa u vybraných respondentov priemerne zlepšil pohľad na oba protipóly ideového spektra, čím sa stali viac tolerantnejší. Platilo to dokonca aj pre tých jedincov, ktorí pred nástupom na vysokú školu prejavovali k liberalizmu alebo ku konzervativizmu výrazné antipatie – tie sa absolvovaním prvého ročníka v univerzitnom prostredí zmiernili.
Podľa autorov štúdie došlo vo všetkých premenných k zmierneniu a k zmenšovaniu priepastných názorových rozdielov práve preto, pretože univerzita je miestom, kde je každý jedinec nútený naučiť sa konfrontovať sa s odlišnými názormi a vedieť si obhájiť tie vlastné. Ide o takzvaný soft skill, kedy sme nútení používať našu sociálnu inteligenciu v komunikácii, nadväzovaní nových vzťahov a budovaní si sociálnych kruhov. Málokto si v takejto situácii dovolí riskovať a zámerne si obmedzovať tvorbu nových sociálnych sietí. Navyše, ako ľudia máme silné tendencie prispôsobovať sa prostrediu, v ktorom sa dlhodobo nachádzame, a to preto, aby sme zbytočne nevyčnievali z komunity a neohrozovali tak naše sociálne bezpečie. Pre tento účel robíme množstvo rôznych opatrení, od podvedomého preberania postojov a názorov až po jazykové prispôsobovanie sa – teda asimilovanie bežného jazyka, slangu, hantírky, či vulgarizmov.
Je v dnešnej spoločnosti univerzita liberálnou a sekulárnou entitou, ktorá svoje postoje a idey vštepuje vlastným študentom? A nie je to presne naopak – že liberáli robia univerzity takými, aké sú a že univerzity sú univerzitami predovšetkým vďaka liberálom? Podľa sociologickej štúdie spred siedmich rokov sa americkí konzervatívci menej často hlásia na doktorské štúdium v porovnaní s liberálmi, a to práve kvôli tomu, že konzervatívci toto prostredie vnímajú ako silne liberálne, teda nehostinné. To je zreteľne vyčleňujúci faktor, ku ktorému sa dostaneme podrobnejšie ešte na konci toho textu. Problém oboch výskumov však z európskej perspektívy leží v terminologickej praxi a obsahovej náplni pojmu liberalizmus v Európe a v USA. V európskom kontexte znamená politický liberalizmus buď pravicovú orientáciu, alebo strednú, zľahka ľavú orientáciu. V USA je liberalizmus, naopak, vnímaný krajne ľavicovo, takže zmienená štúdia amerických sociológov hovorí v našom ponímaní o ľavicovom univerzitnom prostredí s ľavicovými akademikmi.
Epilogická úvaha
Dnes, v období 21. storočia, kedy sú národné štáty bežnou koncepciou a rámcom pre spolunažívanie ich obyvateľov a kedy už dávno nečelíme spoločenským problémom období do nástupu novoveku, musíme liberalizmus chápať znovu apoliticky. Alebo sa prinajmenšom snažiť o výrazné obmedzovanie politických konotácií, ktoré ponúka. Obzvlášť s rozvahou musíme k veci pristúpiť v súvislosti s debatou o univerzitnom prostredí, ktoré sme konsenzuálne takisto deklarovali ako apolitické (podobne, ako nižšie stupne vzdelávacích inštitúcií). Otázkou však ostáva, čo si pod pojmom apolitický predstavujeme. Som si istý, že sa na tom zhodneme prinajmenšom tak ťažko, ako sa zhodujeme na estetickom vkuse.
Liberalizmus na univerzitu patrí, ale nie ako politický spor, ktorý je priveľkým bremenom pre tak veľkú inštitúciu, akým univerzita je, a pre tak slobodné prostredie, akým by nepochybne byť mala.
Problém liberalizmu na univerzitách nespočíva v otázke, či je aktívne ponúkanie jeho ideí mladým ľuďom správne alebo nie. Spočíva v princípe vyčleňovania tých jedincov, ktorí s liberálnymi myšlienkami nesympatizujú. Spočíva v tom, že títo ľudia sa v dôsledku prevažujúceho vplyvu takto nastaveného univerzitného prostredia ešte viac vymedzujú voči liberalizmu, nadobúdajú voči nemu ešte väčšie antipatie a vytvárajú si tak mylné predstavy o tom, čo vlastne znamená, pretože mu nerozumejú a nechcú mu rozumieť. Problém liberalizmu spočíva v tom, že je chápaný ako politická príslušnosť. Spočíva v hlbokom nepochopení toho, že to, o čo liberalizmu ide, nie je politika. Ide mu o idey. Až tie sú následne spolitizované a využívané v prospech politickej agendy. V tomto ad hoc prístupe nie je, samozrejme, žiaden problém; ide skôr o to, že je nevyhnutne potrebné rozlišovať liberalizmus politický a liberalizmus hodnotový. Ten hodnotový je z veľkej časti čistejší a menej zaťažený balastom, ktorý tomu politickému priznali najrôznejší politickí reprezentanti.
Liberalizmus na univerzitu 21. storočia nepochybne patrí, ale jedine vo svojej čistej forme ako základ pre hodnotový rámec života každého z nás. Naopak, nepatrí tam ako politický spor, ktorý je priveľkým bremenom pre tak veľkú inštitúciu, akou univerzita je, a pre tak slobodné prostredie, akým by nepochybne byť mala. Od stredovekých čias sme za uplynulých viac ako 5 storočí prešli cestu mnohých zmien. Univerzity sú dnes omnoho otvorenejšie, prístupnejšie a zrozumiteľnejšie, hoci sa nájde množstvo výnimiek, ktoré búrajú tento obecne prijímaný postoj. Súčasný univerzitný liberalizmus ako súhrn ideových rámcov musí vychádzať z osvietenských ideálov a musí nadväzovať na liberalizmus vrcholnej modernity, ktorý priznáva slobodu prakticky všetkým členom spoločnosti. Je to sloboda v otázkach osobných a sexuálnych identít, v otázkach filozofických, duchovných, ekonomických a napokon aj politických, hoci pri nich liberalizmus naráža na svoj imanentný paradox. Ten spočíva v tom, že v demokratickej organizácii spoločnosti svojou toleranciou ohrozuje vlastnú existenciu, keď radikálnej, nedemokratickej a autoritárskej časti spoločnosti umožňuje aktívne participovať na riadení štátu a jeho systému. Je to jeho slabé miesto, no súčasne v istom zmysle aj zbraň.
Politické znásilňovanie liberalizmu ako predstavy o spolunažívaní a predstavy o spoločenskom poriadku je intelektuálna samovražda. Svedčí o hrubom a grobianskom ignorantstve, ktorého jediným zámerom je utvrdenie sa vo vlastnej ideovej bubline plnej strachu a nepochopenia.
Liberalizmus je o tolerancii a to by malo byť jeho hlavné a neprehliadnuteľné posolstvo. Nič iné nie je dôležitejšie. Nejde o toleranciu bez obmedzení, slepú a submisívnu, ako si ju predstavujú mnohí jeho odporcovia. Bez ohľadu na politologické kategorizácie musí byť liberalizmus prejavom myšlienok o zodpovednej tolerancii, o slobode, ktorá má jasne vymedzené hranice tak, aby sa každému jedincovi žilo ľahko a aby žil podľa svojich vlastných predstáv.
Pozastavili sme sa pri obdobiach, v ktorých sloboda nemala absolútnu platnosť a v ktorých liberalizmus symbolizoval ambivalentné pohľady na spoločenský poriadok a jeho normy. Videli sme, že sloboda neznamenala vždy jeden nemenný ideál, ktorý platil bez rozdielu pre všetkých. Dokonca sme mali možnosť uvedomiť si, že ani prostredie, od ktorého by sme očakávali najhorlivejšiu obhajobu ideálov slobody, nebolo v ich zastávaní úprimné a pravdivé. Politické znásilňovanie liberalizmu ako predstavy o spolunažívaní a predstavy o spoločenskom poriadku je však intelektuálna samovražda. Svedčí o hrubom a grobianskom ignorantstve, ktorého jediným zámerom je utvrdenie sa vo vlastnej ideovej bubline plnej strachu a nepochopenia. Historická úloha liberalizmu spočívala v prebúdzaní toho najlepšieho, čo sme schopní ako spoločnosť generovať pre naše vlastné blaho. A to, samozrejme, nie napriek, ale vďaka všetkým nedostatkom, ktoré liberalizmus v sebe abstrahuje. Pochopiteľne, že ich nie je málo a niektoré najzávažnejšie som sa pokúsil predostrieť v texte. Verím, že sme všetci schopní rozumne pristúpiť k tomuto hodnotovému sporu a nájsť k sebe zrozumiteľné cesty. Aspoň tak rozumne (a rozumovo), ako si to predstavovali liberálne ideály, vďaka ktorým som ja mohol napísať tento text a vy ste si ho mohli prečítať.
Image src: YouthTime Magazine, https://youth-time.eu/university-city-of-bologna-a-pulsating-cosmopolitan-city/
BURKE, Peter. Společnost a vědění. Od Gutenberga k Diderotovi. Praha, Univerzita Karlova, Nakladatelství Karolinum, 2007.
Le GOFF, Jacques (ed.) – Castelnuovo, Enrico. Středověký člověk a jeho svět. Umělec, kap. VI. Praha, Nakladatelství Vyšehrad, 1999.
ACADEMIC RANKING OF WORLD UNIVERSITIES. ARWU – Shanghai Ranking. 2018. Dostupné z: <http://www.shanghairanking.com/ARWU2018.html> [citované 29. augusta 2018].
THE CONVERSATION, The Academic and Journalistic Community Webpage. Does College Turn People Into Liberals? Section: Education. Edition: United Kingdom, 2018.Dostupné z: <https://theconversation.com/does-college-turn-people-into-liberals-90905?utm_source=twitter&utm_medium=twitterbutton> [citované 23. júna 2018].
THE HUFFINGTON POST – MOONEY, Chris. Does College Make You Liberal — or Do Liberals Make Colleges? Author’s Blog, 2012. Dostupné z: <https://www.huffingtonpost.com/chris-mooney/does-college-make-you-lib_b_1312889.html> [citované 23. júna 2018].
WAGNER, Peter. A Sociology of Modernity: Liberty and Discipline. Routladge, London, 1994.