Mesiac: apríl 2020

Tento text bol pôvodne publikovanný 25. apríla 2020.

Veľké debaty o sporných veciach v našej histórii svedčia viac ako o čomkoľvek inom o spôsobe uvažovania. Sú ukážkou metód premýšľania, ktorých ťažisko leží v určitých typoch znalosti a kompetencie. Z tohto pohľadu je teda pochopiteľné, že na známe fenomény majú rôzne pohľady rôzni odborníci. Len ťažko môže byť výnimkou vyobrazenie stvorenia Adama na freske v Sixtínskej kaplnke vo Vatikáne, ktorej autorom je Michelangelo di Lodovico Buonarroti Simoni. Málokedy sa však stane, že do čulej debaty o fenoméne pôvodne z oblasti teológie a umenia sa zapoja akademici z tak rozličných disciplín ako v tomto prípade. Na jednej strane totiž vidieť lekárov a akademikov z prírodovedeckých oblastí, a na strane druhej teológov a historikov umenia. Naskytá sa tak skvelá príležitosť byť svedkom stretu dvoch svetov.

Počas dlhých stáročí (Michelangelova freska bola dokončená približne v roku 1512) nikomu nenapadlo uvažovať o Stvorení Adama inak, ako v intenciách vizuálneho zobrazenia teologického konceptu pôvodne formulovaného v Biblii. Aspoň nie do tej miery, aby o tom publikoval esej vo vedeckom periodiku. Jedným z nezanedbateľných dôvodov bola aspoň po väčšinu času dominancia cirkvi a jej monopol na intelektuálny a spoločenský diškurz o náboženských a filozofických myšlienkach západného sveta. A nie len to – podobne mala kresťanská cirkev vplyv aj na umenie, ktoré jej oddane slúžilo. Kľúčovým v podnietení nových debát sa však stal 10. október 1990. V karentovanom medicínskom časopise The Journal of the American Medical Association (JAMA) vtedy vyšla esej s názvom „An Interpretation of Michelangelo’s Creation of Adam Based on Neuroanatomy“, ktorej autorom je americký gynekológ Frank Lynn Meshberger [1].

Jeho esej je založená najmä na jednoduchom vizuálnom porovnaní tvaru ľudského mozgu a tvaru pozadia, na ktorom je vyobrazený Boh s ďalšími priľahlými postavami (ich identity sú sporné; môže ísť napríklad o anjelov, niektorí akademici hovoria o prítomnosti Evy či Ježiša ako božieho syna). Ak píšeme „najmä“, berieme zároveň do úvahy fakt, že Meshberger sa z pozície lekára snažil kontextualizovať tento svoj postreh s Michelangelovou ďalšou umeleckou produkciou a s jeho predstavami o pôvode tvorivých schopností. Meshberger cituje Michelangelov sonet a vysvetľuje, že renesančný umelec veril v intelekt ako získanú božskú vlastnosť a v to, že jeho umelecká zručnosť má pôvod nie ani tak v jeho rukách, ako v jeho mozgu ([1], s. 1837). Meshberger teda napriek poukázaniu na vizuálnu podobnosť týchto tvarov rozhodne nie je proponentom predstavy, že by bol Michelangelo v skutočnosti bezbožný. Ani toho, že by svojou maľbou zámerne skryto kódoval predstavu, že akýkoľvek („božský“) dar v skutočnosti nepochádza od vyššej moci, ale rodí sa priamo v ľudskej mysli, čo by znamenalo popretie existencie Boha. Toto je interpretácia, ktorá nie je a ani nemôže byť pravdivá – Michelangelo bol oddaný katolík [2].

Napriek tomu je viac ako zrejmé, že Michelangelo – rovnako ako prakticky celé renesančné obdobie – kládol istý dôraz na človeka a jeho schopnosti. Ten je v ponímaní tejto historickej epochy chápaný ako ústredná entita. Vo všetkých druhoch umenia bola táto tendencia v nejakej intenzite a podobe citeľná: vo vizuálnom umení sa odrážala napríklad v dôraze na individualizáciu zobrazovaných postáv (oproti symbolickým stereotypom), na realistické detaily ľudských tiel a tvárí, či dokonca na zobrazovanie negatívnych stránok človeka (teda popretie jeho slepého idealizovania). V hudbe, napríklad, bol ústredným dôraz na melódiu, ktorá smerovala k ľudskému hlasu a jeho potrebám, či ústup jej matematicko-kozmologickému ukotveniu v prospech subjektivizmu, teda estetickým preferenciám vznášaným voči znejúcej vokálnej hudbe.

Ďalšou z mnohých medicínskych interpretácií Michelangelovej maľby je tá od infektológov a mikrobiológov z Talianska a Británie, ktorí sa ju pokúsili interpretovať ako vyobrazenie maternice (Boh s bytosťami napravo) a ženského lona (časť zemskej hrudy, na ktorej leží Adam napravo) [3]. Opäť ide o vizuálnu komparáciu tvarov objektov na Michelangelovej maľbe s tvarmi ľudských orgánov, resp. ľudského (ženského) tela. Argumentácia autorov je presvedčivá do tej miery, pokiaľ jej logické závery sedia so súčasným anatomickým poznaním. Odvolávajú sa pritom na Michelangelovu dobrú znalosť tejto disciplíny mapujúcej ľudské telo, ktorú renesančný umelec získal častou účasťou na pitvách. Napokon podobne, ako jeho súčasník Leonardo da Vinci ([3], s. 507). Tejto argumentácii však chýba akýkoľvek historicko-kultúrny kontext, či dokonca aj zohľadnenie základného významu teologickej predstavy o stvorení človeka, ktorá je celkom určite kľúčová pre celú fresku. Ako autori napokon sami priznávajú, ich pokus o takúto interpretáciu bol motivovaný najmä jej doterajšou absenciou. Inými slovami, okrem mozgu či obličky ešte nikto v tejto maľbe nenašiel maternicu a placentu. Svojou fantáziou tak prispeli k znovuzrodeniu ľudského pohľadu na samého seba ako na ústredný činiteľ fungovania sveta, a to nanajvýš príznačne – zdôraznením, že skrytou podstatou umeleckého diela je zobrazenie pre existenciu a reprodukciu človeka nezastupiteľných vnútorných orgánov.

Historici umenia sa týmto interpretáciám buď len ticho prizerajú, alebo reagujú kriticky a v opozícií, presne tak, ako sa dá očakávať z povahy ich expertízy. Sú však aj prípady, kedy dochádza k akejsi syntéze perspektív, ktorej výsledkom je uznanie argumentov oboch strán a snaha o ich rozumné zosúladenie. Snáď prvý a najznámejší takýto prístup bol uplatnený v príspevku britského kritika a historika umenia Adriana Stokesa v jeho knihe „Michelangelo: A Study in the Nature of Art“ z polovice 50. rokov minulého storočia [4]. Aj to však pravdepodobne najmä pre jeho interdisciplinaritu a ochotu do interpretácie malieb či sôch zapojiť aj prístupy primárne nehistorických, ale skôr medicínskych disciplín (ako napríklad psychoanalýza).

Typickým predstaviteľom akademika s expertízou v histórii umenia a príkladom z toho vyplývajúcej oblasti záujmu a výkladu pri Michelangelových maľbách – teda opačnej než v prípade medicínskych vedcov –, je Paul Barolsky. Jeho perspektíva nikdy neprekračuje hranice jeho odborného záujmu a zameriava sa takmer výsostne na estetiku diela a jeho historický výklad s ohľadom na hermeneutiku stvorenia Adama ako teologickej predstavy. V takto tradične kunsthistoricky ukotvenom pohľade je kladený dôraz na mechanizmy komunikácie významu, ktorý je transformovaný z podoby číreho textu do vizuálnej podoby. Analyticky pri tom popisuje kompozičnú formu maľby a jednotlivé archetypálne vyobrazenia, ktoré sú nositeľmi určitých pre kresťanstvo centrálnych symbolických významov a naratívov.

Barolsky napríklad píše o symbolickom zrovnoprávnení Boha a Adama, ktoré je reprezentované vzájomnou podobnosťou a postavením oboch tiel. Píše aj o detailoch ako vizuálne zobrazovanie pohybu či vplyvu vetra, ktoré sa viažu výhradne na Boha a jeho okolie. Význam tu pritom tkvie v tom, že Boh sa približuje k Adamovi, aby mu vnukol ducha a intelekt (latinsky znamená spiritus „dych“, „duch“, či „vánok“) prostým dotykom jeho prsta ([5], s. 23). Toto jednoduché gesto a tento proces zároveň významovo konštituuje a zdôrazňuje božskú silu, ktorá vládne nad človekom viac, ako čokoľvek iné. Z pohľadu estetiky a jej prepojenia na hermeneutický význam teologického konceptu stvorenia Adama je fascinujúce aj Michelangelovo vyobrazenie nutnosti dotyku božského prsta s tým ľudským, ktorý má vyústiť do konečného utvorenia človeka vyššou entitou tak, aby bol Adam spirituálnou bytosťou ([5], s. 24). Teda aby bol človek stvorený podľa obrazu Boha.

Podľa Barolskeho je Michelangelovu maľbu potrebné skúmať predovšetkým ako umelecké dielo, ktoré je bohatým médiom sprostredkúvajúcim širokú škálu významov zakotvených vo svojej predlohe. Michelangelo totiž fresku maľoval na zákazku, s pomerne jasným zadaním – strop Sixtínskej kaplnky je totiž súborom mytologických vyobrazení z knihy Genesis. Vlastne by sa dalo povedať, že jej súhrnom. Kaplnku preto zdobí príbeh o potope a Noamovej arche, príbeh Adama a Evy a samotný príbeh stvorenia človeka [6]. Barolsky kritizuje historikov a obviňuje ich z nezáujmu o formu a akúsi slepotu voči tomu, ako je v tejto maľbe teologický text transformovaný do vizuálnej podoby. Je podľa neho dôležité vnímať predovšetkým dôslednosť, s akou Michelangelo namaľoval túto fresku, a hĺbku invencie a významov, ktorých dokázal toľko integrovať do jednej maľby na ploche približne osemnásť metrov štvorcových ([5], s. 24).

Pre oba tábory je pri interpretáciách významov dôležité abstraktné myslenie. Každý z nich ho však využíva inak. Abstraktné myslenie u lekárov umožňuje porovnávať konkrétne tvary vnímané senzorickými vnemami a priraďovať ich k tvarom, ktoré majú v pamäti uložené ako prislúchajúce konkrétnym ľudským orgánom. Zatiaľ čo abstrahovanie takýchto jednotlivostí u nich vychádza z podrobnej znalosti ľudskej anatómie – tvar pozadia s Bohom a zvyšnými bytosťami je považovaný za tvar ľudského mozgu, obličky, maternice atp. –, u historikov umenia vedie tento proces niekam celkom inam. U nich je totiž takáto abstrakcia spájaná primárne s estetickou formou a teologickými významami, ktoré z Michelangelovej maľby možno odôvodnene vyčítať. Tie sú, samozrejme, súčasťou znalosti estetických kánonov špecifických pre obdobie renesancie, či historických a biografických súvislostí spojených so životom autora.

Ani jednej skupine nejednoznačnosť a tajomnosť tohto umeleckého diela nijako nepomáha. Keďže autor je už 456 rokov po smrti, naše pochopenie tejto maľby závisí jedine na kolektívnom poznaní a vedeckom konsenze, ktorý v posledných desaťročiach podlieha ak nie revízii, rozhodne aspoň diskusii. Zatiaľ čo lekári a akademici so špecializáciou na anatómiu a vášňou pre renesančné umenie dnes nemajú prakticky žiadnu reálnu šancu ani o krôčik sa vďaka svojej expertíze priblížiť vysvetleniu významu tohto diela, historici umenia dokážu aspoň nachádzať nové historické pramene a svedectvá, ktoré na Michelangelove skutočné zámery dokážu vrhnúť nové svetlo. Stopy ľudskej činnosti sú výnimočné v tom, že sa na čas strácajú, aby sa následne mohli znovu objaviť s veľkolepým prekvapením a zmeniť pohľad na našu minulosť. Žiadne iné vedecké disciplíny okrem tých historických z takejto situácie nedokážu ťažiť.

Faktom ostáva, že historici umenia či kritici majú len veľmi slabé povedomie o anatómii. To im bráni vidieť v maľbách veľkých majstrov ľudské orgány a vyvodzovať z toho závery o skrytých významoch. Prírodovedci a akademici sú sužovaní rovnakými obmedzeniami, akurát v opačnom garde. Ich odborný slovník a aparát im nedovoľuje ponúkať vysvetlenia fenoménov, ktoré vznikajú kultúrnou a umeleckou činnosťou. Nepomôže tomu ani snaha o argumentáciu, že v epoche renesancie mali najlepšie znalosti anatómie práve maliari a sochári.Je zrejmé, že na špecifický typ expertízy je naviazaný špecifický primárny typ metódy uvažovania o veciach, ktorý je navyše úzko spätý so súborom špecifickej jazykovej sady. A nejde napokon len o metódy uvažovania – kľúčové sú rovnako tak metódy skúmania, teda priamej produkcie poznatkov. Akokoľvek zaujímavý sa prínos expertov z iných než primárne súvisiacich disciplín môže zdať, vždy je potrebné dôkladne zvažovať jeho relevanciu. Tak, ako je to dôležité vo vzťahu k medicíne, je to dôležité aj voči histórii umenia či estetike.

[1] MESHBERGER, Frank Lynn. An Interpretation of Michelangelo’s Creation of Adam Based on Neuroanatomy. In: JAMA, 264 (14), 1990, pp. 1837-1841.
[2] MICHELANGELO.net. Website. Paintings & Frescos, parag. no. 4. Dostupné z: <http://www.michelangelo.net/paintings/>.
[3] DI BELLA, Stefano et al. The “Delivery” of Adam. Mayo Clinic Proceedings, Volume 90, Issue 4, pp. 505 – 508. Dostupné z: <https://www.mayoclinicproceedings.org/…/S0025…/fulltext>.
[4] STOKES, Adrian. Michelangelo: A Study in the Nature of Art. Tavistock Publications, London, 1955.
[5] BAROLSKY, Paul. The Genius of Michelangelo’s „Creation of Adam“ and the Blindness of Art History. In: Notes in the History of Art, 33(1), 21-24. JSTOR. Dostupné z: <www.jstor.org/stable/23595750>.
[6] MICHELANGELO.net. Website. Creation of Adam, Description of the Painting, parag. no. 11. Dostupné z: <http://www.michelangelo.net/creation-of-adam/>.

Tento text bol pôvodne publikovaný 10. apríla 2020.

Väčšina z nás neuvažuje o svete ako o mieste, ktoré si po tisícročia podmaňujeme snahou o všestrannú dominanciu. Nie je na to dôvod. Od nášho narodenia žijeme vo svete uspôsobenom človekom pre človeka. Nepoznáme žiadnu inú verziu sveta a naša výchova od prvého dňa nášho života je inherentne prispôsobená predstave, že človek je stredobodom diania a všetkých procesov, ktoré sa vôkol neho odohrávajú. Aspoň takto by sme mohli uvažovať, ak by sme hovorili o rozvinutej, neprimitívnej spoločnosti s prepracovaným politicko-ekonomickým, technologickým, sociálnym a kultúrnym systémom.

Princíp antropocentrizmu nachádzal svoje uplatnenie spočiatku v hierachizovaných komunitách a pri zrode prvých náboženstiev. Pochopiteľne, bol to jeden zo symptómov progredujúceho biologického vývoja ľudského mozgu. Neustála tendencia človeka expandovať a dobýjať nebola motivovaná len snahou o získavanie nových zdrojov, čo bol mechanizmus umožňujúci prežitie druhu. Vďaka ľudskému intelektu, ktorý dokáže ako jediný spomedzi primátov využiť vo svoj dlhodobý úžitok vlastné sebauvedomovanie, bola táto tendencia motivovaná snahou a potrebou panovať. Ovládať a uplatňovať vlastnú dominanciu na úkor submisivity druhých, v politickom, sociálnom a náboženskom kontexte. Toto je naša verzia človeku podvoleného sveta, ktorou sme mentálne kolonizovali Zem.

Naša existencia je sústavne prebiehajúcim pretekom o dominanciu, rámcovaná konštruovaným presvedčením, že svet bol stvorený pre človeka. V priebehu posledných 90 000 rokov sme sa konštituovali biologicky, sociálne, aj kultúrne ako ľudia. Ako nový druh obývajúci planétu Zem. Od primitívnych zberačov, lovcov, komunitných architektov, dobyvateľov, až po moderných vládcov. Postupne sme vytvárali svet, ktorým sme dokonale naplnili vlastnú predstavu o jedinečnosti nášho druhu a jeho jedinečnom postavení v úchvatnom a neuchopiteľnom svete vesmíru, ktorého sme – napriek našim odmietavým, pragmatizmom poznačeným snahám – neoddeliteľnou súčasťou.

Je fascinujúce, že túžime ovládnuť aj to, čo nás presahuje. Pristátím na Mesiaci pred päťdesiatjeden rokmi sme odštartovali jednu z viacerých epoch technologického pokroku, ktorá má – aspoň podľa našich predstáv – vyvrcholiť kolonizovaním nových, obývateľných kozmických telies. Začali sme kolonizovať na Zemi, skončíme kolonizovaním iných planét. Fascinujúci príbeh ľudstva. Žiaden iný druh žijúci na našej planéte sa k takýmto ambíciám nepribližuje ani náznakom.

Vytvorili sme si svet sociálnych štruktúr, svet kultúry plný významov, do stredu ktorého sme usadili človeka a jeho potreby. Spolu s očakávaniami, že tento svet je tu preto, aby napĺňal ambície, ktoré naň zo svojej biologicky privilegovanej pozície kladieme, akceptovali sme princíp hierarchie a model líderského vodcovstva, ktorý sme z pudovej animálnej prirodzenosti povýšili na doktrínu. Vysvetľujeme si to kultúrou, náboženstvom, prípadne politikou.

Nie náhodou sme do 15. storočia pestovali predstavu, že Zem je stredom vesmíru a nie náhodou to bola náboženská predstava, hoci vieme, že bola ochotne prijatá z filozofických predstáv od Aristotela, Platóna či Ptolemaiosa. Z teologického hľadiska tento koncept dával zmysel, pretože priznával človeku výsadné postavenie v celom jestvujúcom pozemskom svete. Antropocentrizmus vo všetkých jeho formách a variantoch existoval aj pred vznikom prvých kresťansko-židovských či islamských siekt, ale až ich teologické predstavy mu vnukli jasné kontúry a postavenie, ktoré na dlhé tisícročia predurčili, ako chápeme samých seba vo vlastnej sociálno-kultúrnej komplexnosti.

Ústrednosť ľudského postavenia podľa náboženských predstáv kresťanskej cirkvi spočíva tiež v konštrukcii mytologického obrazu človeka ako umierajúcej a znovu sa rodiacej entite. Transcendentného prechodu medzi fyzickým, pozemským bytím a ďalšou formou existencie po smrti. Ide o cyklus, ktorý nikdy nekončí definitívnym zánikom a ktorý človeka povyšuje do role bytosti, ktorá je v rôznych formách neustále prítomná v tomto svete. Kresťanstvo tento koncept kultivuje a podmieňuje mu svoje rituálne praktiky. Na pozadí ucelených, teologicky zdôvodnených významov stavia človeka do pozície, v ktorej je víťazom nad smrťou, a ponúka mu pritom útechu a pomoc pri vyrovnávaní sa s týmto ultimátnym údelom.

Starogrécka filozofia tiež pracovala s týmito myšlienkami. Pre človeka sú prirodzené a dajú sa považovať za súčasť základnej spirituálnej výbavy zakódovanej v našom intelekte. Moderná spoločnosť, tak, ako ju poznáme dnes, je veľmi podobne založená na tom, že vždy môžeme začať odznova. Začať novú etapu existencie, do ktorej vkročíme ako tabula rasa. Začať odznova žiť vo svete, ktorý sme predtým zničili. Začať obnovovať prírodu, ktorú sme zdevastovali. Začať zlepšovať naše vzťahy, ktoré sme zanedbaním dohnali k zániku. Ak tradičným nositeľom nového začiatku bola ešte donedávna kresťanská viera, potom dnes je to viera v technológiu. A v to, že nás dokáže zachrániť pred civilizačným zánikom.

Veľmi rýchlo a ochotne sme si zvykli na to, že to, čo bolo donedávna neriešiteľné a prinášalo osobné a kolektívne trápenie, vieme pohotovo prekonať. Na vzájomnú fyzickú odluku, ktorá pre nás mnohokrát znamená pokles osobnej psychickej pohody, sme našli záplatu v podobe mobilných telefónov a internetových videokonferencií. Pri prekonávaní enormných vzdialeností sme tromfli dokonca aj lietajúce živočíšstvo, pretože na rozdiel od neho máme tryskové motory. Máme tiež dokonale zmapovaný každý štvorcový meter zemského povrchu našej planéty, pretože nad nami permanentne obiehajú snímkovacie družice. Predpovedáme búrky, hurikány, záplavy, výbuchy sopiek, a s niekoľko ročným predstihom dokonca aj trajektórie kozmických telies, ktoré letia v okolí našej Zeme. Aby sme si boli istí, že nás nezahubia. Liečime a operujeme s tak pokročilými metódami a technológiami, že dokážeme odvracať smrť (nový začiatok, pamätáte?). Ako nám toto všetko môže neupierať pocit pokoja, že zvládneme a sme pripravení na čokoľvek?

Je nepochybné, že sa vďaka tomuto kultu technológie môžeme štylizovať do role, ktorá nám nie je vlastná. Manipulujeme s identitou človeka ako bytosti z mäsa a kostí. Nárokujeme si formu moci, ktorá nám ponúka istotu, že my sme tí, ktorí konštituujú významy a role v žitom svete, a bezprecedentne ovplyvňujú chod dejín. Prítomnosť technológie nám umožňuje manipulovať našu každodennosť, v ktorej sme oslobodení od odpovedí na otázky, kým sme, kým sa máme stať, ako žiť a s kým žiť. Možno si to neuvedomujeme, ale vďaka technológii obnovujeme a sprítomňujeme archaické formy a mýtické predstavy o organizovaní reality a žití života.

Môže sa zdať, že po druhej svetovej vojne a po holokauste, ktorý bol najjasnejším prejavom technologicky organizovanej reality a byrokracie podnecovanými politickými myšlienkami nenávisti, sme zvládli úspešne vzdorovať silám, ktoré redukovali človeka na nečloveka. Ak je to pravda, potom to bolo predovšetkým vďaka filozofickým a právnym princípom, ktoré vzišli z civilizovaného pohľadu na svet a na hodnotu ľudského života. Nebola to technológia, ktorá nás uchránila pred najpodlejšími skutkami, ktoré kedy človek človeku vykonal. Naopak, dialo sa tak vďaka nej, pretože prívrženci jednej ideológie vedení sfanatizovaným lídrom začali pociťovať obsedantnú potrebu totálnej dominancie nad prívržencami inej ideológie. V oboch prípadoch platí, že ide o presadzovanie predstavy človeka ako absolútneho vládcu, ktorý úspešne vzdoruje nepriazni osudu a popiera tie najprirodzenejšie zákonitosti života. Je to archetyp večného vládcu, ktorý svojmu národu zabezpečí nekonečný život v blahobyte. Je to človek v štylizovanej roly boha. Tak, ako to bolo vždy v dejinách, ani nikdy v budúcnosti sa to nezopakuje bez aktívneho využitia – alebo radšej zneužitia – všetkej dostupnej technológie.

Tento text bol pôvodne publikovaný 1. apríla 2020

Jedna otázka, ktorú si dnes nekladieme dostatočne úprimne a nahlas, je, čo s naším postojom voči zvieratám. Dokážeme perfektne rozptyľovať našu pozornosť a odvádzať ju od jednej z hlavných podstát súčasnej situácie rôznymi absurdnými konštrukciami o tom, že pandémia je cielený a superpremyslený nástroj, ako ovládnuť svet. Áno, za istých okolností, v istých regiónoch sa takým nástrojom môže stať. Ex post, ako následok túžby psychopatických manipulátorov, ktorí vycítia svoju príležitosť. Príkladov, kde sa to deje už dnes, je naprieč svetom mnoho.

V jednom momente nám zvieratá – vrátane tých najexotickejších druhov – slúžia ako nástroj uspokojovania zvrátenej zvedavosti kamuflovanej akýmisi pochybnými gastronomickými chúťkami, v inom ich cynicky povyšujeme na členov našich rodín, s ktorými zdieľame jednu posteľ.

Pri tom, ako sa zamestnávame takýmito úvahami, sa dokonale zbavujeme zodpovednosti za svet, ktorý priamo tvoríme. Máme najvyššie postavenie v potravinovom reťazci a v priebehu posledných dvestopäťdestiatich rokov sme totálne ovládli a zindustrializovali prírodu. Málokto sa pýtal, aké môže mať takéto invazívne správanie dlhodobý dopad – a to nie len na zvieratá ako také, ale aj na ich vnímanie z pozície človeka. Iste, človek je svojim druhovo-biologickým postavením prirodzeným dominantným predátorom. Začali sme sa vďaka tomu predsa komunitne a civilizačne rozvíjať. Naša nová pozícia v potravinovom reťazci je však symbolická, hoci nie bez priamych dôsledkov na reálny život. A to je na tom to najzaujímavejšie a najdesivejšie zároveň.

V jednom momente nám zvieratá – vrátane tých najexotickejších druhov – slúžia ako nástroj uspokojovania zvrátenej zvedavosti kamuflovanej akýmisi pochybnými gastronomickými chúťkami, v inom ich cynicky povyšujeme na členov našich rodín, s ktorými zdieľame jednu posteľ. Takéto správanie je takmer vždy motivované snahou vytvárať hlbšie spirituálne významy a obsahy, ktoré dotvárajú špecifický kolorit toho, čo považujeme za kultúru. Je to teda uctievanie a pestovanie praktík, ktoré nás vyčleňujú zo zvieracieho sveta. Ázijské krajiny sú dobrým príkladom toho, ako môže byť niečo také rámcované vierou (v liečivé účinky požívania zvierat) a tradíciou (tieto praktiky sa transgeneračne reprodukujú tisícky rokov).

Je dobré to rešpektovať, pretože rôznorodosť (bytia, druhov, kultúr, zvykov etc.) je vlastnosťou ako prírodnou, tak ľudskou. Je však rovnako dobré poznať hranice. Legitimita a celospoločenská – dnes doslova globálna – akceptácia takéhoto správania, ktoré je výsledkom kultúrnych špecifík, však stráca svoju validitu presne v tom momente, kedy sa takéto správanie vo svojich dôsledkoch začína dotýkať celého sveta. Pri svojej technologickej evolúcii sme prakticky nemali na výber, pretože túžba neustále napredovať a posúvať vlastné hranice je veľmi úzko spojená s pudom sebazáchovy a túžbou žiť. Mali sme však vždy na výber, či pôjdeme bezhlavo vpred, alebo budeme zvažovať všetky zamýšľané aj nezamýšľané dôsledky nášho konania.

K otázke, ako by mal vyzerať náš postoj k zvieratám, sa tak pridáva ďalšia otázka: Prešli sme aj adekvátnym intelektuálnym pokrokom? Popri tom, ako sme zostrojili koleso, vynašli kníhtlač, objavili, pochopili a popísali zákony fyziky a biológie, pristáli na Mesiaci, zostrojili teleskopy, vyslali sondy a družice, začali úspešne liečiť tie najzákernejšie smrteľné choroby, či stihli vytvoriť internetovú metarealitu, do ktorej sa náš dnešný život tak trochu nechcene preklopil…

Úchylne parazitujeme na zvieracej neschopnosti sa brániť a považujeme za normálnu ich masívnu konzumáciu, ktorá je navyše sprevádzaná ešte masívnejším plytvaním. Je načase premýšľať o tom, čo sme nezvládli, čo sme prehnali, čo môžeme zmeniť a čo sa ešte dá zachrániť.

Správanie sa jednej vysoko industrializovanej a rozvinutej modernej krajiny v jednom kúte sveta má priamy dopad na kultúry, spoločenstvá a ekosystémy v inom kúte sveta. Toto je realita dneška. Ako vidieť, redukovať vzájomné vzťahy, ktoré majú vyložene globálny charakter, výsostne na vzťahy obchodné s ekonomickými záujmami, je chyba. Takáto perspektíva nám totiž bráni vyvíjať tlak na krajiny, ktoré môžu ohroziť fungovanie ľudstva v jeho každodennosti a základných aspektoch, pretože je zúžená na zachovanie rozvoja biznisu a toku kapitálu.

Úchylne parazitujeme na zvieracej neschopnosti sa brániť a považujeme za normálnu ich masívnu konzumáciu, ktorá je navyše sprevádzaná ešte masívnejším plytvaním. Nedá sa očakávať, že by v tomto nastala paradigmatická zmena. Čo by sme však sami od seba mohli očakávať, ako druhu Homo sapiens, je zodpovednosť a udržiavanie miery. Môže to byť pokrytecké a môže to byť príliš determinujúce pre isté zvieracie druhy, ale predstava, že sa zbavíme svojho predátorského postavenia voči všetkým zvieratám, je príliš naivná na to, aby bola reálna. Je načase premýšľať o tom, čo sme nezvládli, čo sme prehnali, čo môžeme zmeniť a čo sa ešte dá zachrániť.

Image src: Reddit.com. NASA Reminds Us How Beautiful Earth Is. Searched through Google Pics. Dostupné online na: https://www.reddit.com/…/nasa_reminds_us_how_beautiful…/