Tento text bol pôvodne publikovaný 22. septembra 2020
Aké sú podmienky možných dejín? Ako vnímať čas a bezprostrednú skúsenosť ako aspekty nevyhnutne utvárajúce možné podoby dejín, ktoré tvoria našu perspektívu na minulosť? A ako sa vlastne máme stavať ku kolektívnej historickej skúsenosti pri snahe o predikovanie budúcnosti?
Týmto a mnohým podobným otázkam sa venoval Reinhart Koselleck – jeden z najznámejších historikov 20. storočia, ktorý na vlastnej koži pocítil chaos a rozvrat spôsobený 2. svetovou vojnou. Najskôr ako mladý vojak nacistickej armády, následne ako väzeň v zajatí v Poľsku a v Kazachstane. Koselleckova ústredná myšlienka stála na predpoklade, že to, čo je nové a nevídané a čo nám dokáže ponúknuť novú perspektívu na realitu, nám umožňuje rozpoznať neustála repetícia prítomná v chaose najrôznejších udalostí. Je to teda dôraz na odlišovanie známeho a neznámeho, ktorý nám môže uľahčiť riešenie globálnych kríz paralyzujúcich vlády, verejný priestor, ekonomiky a jednotlivcov.
„(…) The urge to understand what’s new motivated Koselleck to identify structures of repetition in history: geographical and climatic preconditions that, independent of humans, make all life possible; biological conditions, such as birth and death, human sexuality and generations; our institutions, for instance work and law, but also language that captures human experiences; and finally historical events themselves (such as a worldwide pandemic), which contain their own repetitive structures.“
Historickú skúsenosť podľa Kosellecka formujú tri základné koncepčné pohľady na realitu. Po prvé, idea času v podobe „vtedy a potom“, ktorú popisuje ako rozpätie medzi narodením a smrťou. To totiž jedinečným spôsobom definuje život jednotlivca a súčasne od seba vzájomne odlišuje jednotlivé generácie. Každá z nich má totiž vo svojej podstate jedinečný súbor zdieľaných skúseností charakteristických práve obdobím a okolnosťami, ktoré ho vymedzujú. Takáto predstava navyše umožňuje všetkým ďalším generáciám premýšľať o čase a o svojich životoch ako o nových príležitostiach. Ako o nových začiatkoch (cf. Adorno—Horkheimer, 2007).
Po druhé, Koselleck hovorí o fenoméne binárneho konceptu „vnútorného a vonkajšieho“, ktorý je rámcovaný politicky. V prípade konfliktu preto ide o spor medzi priateľom a nepriateľom, dobrým a zlým, našim a cudzím. Podľa Kosellecka tieto typy rozdielov, ktoré vnášajú do spoločnosti napätie a nie celkom želanú dynamiku, je možné riešiť morálne. Uchopenie a rozpoznanie týchto rozdielov totiž umožňuje kompromisy.
S binárnymi opozíciami Koselleck pracuje aj v súvislosti so spoločenskými a mocenskými hierarchiami. Zastáva názor, že znižovať mieru mocenských nerovností je možné, ale je to kriticky náročné, pretože ide o štrukturálne imanentnú charakteristiku spoločenského usporiadania.
„This isn’t to say that more equality and freedom can’t be gained in the course of events, but that social hierarchies permeate all forms of human community, generating new conflicts and hence new histories.“
História ako taká podľa neho nemá význam ani žiaden konkrétny smer. Abstrahovať však ponaučenie alebo nejakú formu poznatku je možné vďaka teoreticky nasýtenej historickej analýze, ktorá dokáže rozpoznať a popísať okamihy ženúce spoločnosť do priepasti, v ktorej prestávajú fungovať jej jednotlivé časti. Pre historikov a historiografiu ako takú, ktorá má slúžiť ďalšiemu poznaniu a nie účelovému zneužitiu, je pritom dôležité, z akej pozície sa interpretuje a čo a ako je interpretované.
„(…) It’s crucial for the viewpoint of historians, whether they are a contemporary or born later, and are thus an eyewitness or a retrospective narrator of events, respectively; whether they are situated higher or lower in social or political terms, for example, whether they are on the side of the winners or losers of the conflict they are describing; and, finally, whether they belong to the political, religious, social or economic community whose history they are writing about, identifying themselves more or less critically with it, or whether they are looking on from outside.“
História je pre Kosellecka repozitárom uplynulých skúseností, ktoré musíme nevyhnutne analyzovať v snahe o definovanie hluchých miest. Tie podľa neho jestvujú stále, jestvovali pred nami a budú jestvovať aj po nás. Dôležitá je snaha o zaujatie perspektívneho stanoviska a ochota kriticky revidovať generujúce historické poznatky pri zohľadňovaní našej vlastnej pozície, ktorá môže byť sužovaná, napríklad, kognitívnym biasom.
Vo vzťahu k politickým ideológiám 20. storočia Koselleck prišiel s pomerne prekvapujúcim argumentom, ktorý trasuje ich obsahovú náplň a metódy uvažovania o svete a o spoločnosti do politickej situácie reformného 18. storočia. Osvietenské koncepcie usilujúce o nový typ morálky podľa neho bezprecedentne narušili legitimitu vtedajšej štátnej moci. Mali tak docieliť predovšetkým vyčleňujúcim prístupom k statusu quo v otázkach morálneho nároku na existenciu, kedy svojvoľne určovali, čo alebo kto je dobré a dobrý alebo naopak.
„Koselleck argued that concepts such as ‘the state’ or ‘the people’ are used by different sides in a historically specific social and political contestation – in our time, for example, for and against the ‘welfare state’. These basic concepts are contested but also unavoidable for making political arguments. Conceptual history is therefore a history of these (synchronous) contestations. Anglophone historians of political languages such as John Pocock or Quentin Skinner would agree, but would view as ‘metaphysics’ Koselleck’s insistence that concepts contain (diachronically) different layers of historical experience that are present at any given moment. For Koselleck, the whole point of conceptual history is to uncover the potentiality of concepts in the present, even or especially if those social and political agents who employ these concepts (for or against ‘the state’, in the name of ‘the people’) are unaware of their past usages and possible unintended consequences (for example, the unavoidable question of who belongs to ‘the people’ and who doesn’t).“
Takouto konzervatívnou kritikou osvietenstva ako súboru filozoficko-politických myšlienok sa každopádne Koselleck pridal k angloamerickej filozofickej tradícii na čele so známym Edmundom Burke. Je však otázkou, nakoľko je takáto kritika valídna v súvislosti so snahou o spochybnenie nároku na mocenskú zmenu. Stojí totiž na centrálnom argumente principiálne kritizujúcom narúšanie etablovaných štruktúr, ktorých odporcovia sa usilujú o spoločenskú zmenu. Ide teda o účelovú a ideologickú kritiku alebo o neschopnosť rozpoznať v týchto a podobných udalostiach nevyhnutnú dynamiku spoločenskej zmeny, ktorá usiluje o nové modely fungujúcej spoločnosti?
Image src: https://www.lareviewofbooks.org/author-page/reinhart-koselleck/
Esej, z ktorej tento konspekt vychádza: https://aeon.co/…/reinhart-kosellecks-theory-of-history…
ADORNO, Theodor Wisengrund–HORKHEIMER, Max. Dialectic of Enlightenment. Stanford University Press, 2007.
