My vo vede a veda v nás

Tento text bol pôvodne publikovaný 3. apríla 2020.

Veľká časť súčasného sveta s očakávaním vzhliada k vede. Hoci je to legitímne, naše očakávania a laické nároky sú často naivné. Odhliadnuc od mýtickej predstavy, ktorá nám vždy tak trochu ponúkala pocit, že veda nás dokáže vždy a za každých okolností vytrhnúť z kritickej situácie a vyriešiť každý práve vzniknutý problém, je dobré vedieť, aká zložitá bola cesta k jej súčasnej podobe. Je dobré na to myslieť vždy, keď máme tendenciu uveriť tomu, že vedecké riešenia našich súčasných problémov sú samozrejmosťou.

Faktom je, že posun a rozvoj civilizácie z hľadiska úrovne a kvality vedeckého poznania nebol vždy uceleným procesom smerujúcim vždy a za každých okolností k lepšiemu svetu (Smoot [1]). Definovanie počiatkov modernej vedy založenej na snahe čo najobjektívnejšie a expertne popisovať, posudzovať a vysvetľovať javy v našom priamo pozorovanom i vzdialenom svete, sa môže líšiť. Panuje však široká zhoda na tom, že môžu byť datované do obdobia neskorého 15. storočia. Teda do sveta ešte stále výrazne ovplyvňovaného náboženskými učeniami a dogmami. Toto obdobie reprezentuje historicky významnú zmenu v celých ľudských dejinách, ktorá priniesla zmeny nie len vo vede, ale aj v sociálnej a inštitucionálnej organizácii spoločnosti (Hatch [2]).

Kresťanské učenie malo silnú tendenciu chápať Boha ako príčinu všetkého diania a stavu vecí na Zemi i vo vesmíre. Giordano Bruno sa snažil, takpovediac, zrovnoprávniť prírodu a Boha tým, že formuloval myšlienku o ich jednote a vzájomnej previazanosti. Teda že jedno je v druhom a naopak. Z teologického hľadiska išlo o kacírstvo, za čo filozof zaplatil krutou smrťou.

Medzi hlavné ohraničujúce míľniky tejto ťažkej, postupnej a hlavne stále počiatočnej zmeny paradigmy v náhľade na náš svet patrí Kopernikovo formulovanie predstavy o heliocentrickom vesmíre a Newtonove univerzálne fyzikálne zákony [2]. Práve Mikuláš Kopernik a Andreas Vesalius sú pritom považovaní za hlavných predstaviteľov novodobej vedy, ktorá je založená na empirickom pozorovaní a skúmaní. Stelesneným príkladom odporu voči nemenným dogmám a predstavám o stave sveta, ako aj stelesneným predstaviteľom toho, čo západná cirkev považovala za „špekulatívne uvažovanie“, bol Giordano Bruno.

Celospoločenské zmeny, ktoré začali Reformáciou, neskôr boli vo vede podnecované práve Kopernikom a jeho spolupútnikmi, Bruno aktívne podporoval svojou filozofiou. V nej neformuloval len nový pohľad na Boha, ale aj na človeka, čo malo veľa spoločného s vedou v jej obecnom ponímaní a vývoji. Kresťanské učenie malo silnú tendenciu chápať Boha ako príčinu všetkého diania a stavu vecí na Zemi i vo vesmíre. Bruno sa snažil, takpovediac, zrovnoprávniť prírodu a Boha tým, že formuloval myšlienku o ich jednote a vzájomnej previazanosti. Teda že jedno je v druhom a naopak. Z teologického hľadiska išlo o kacírstvo, za čo filozof zaplatil krutou smrťou (Vergely, s. 53 [3]).

Žiadna z týchto dejinných počinov a udalostí sa však rozhodne nedá považovať za systematickú a cielenú zmenu vo vedeckom poznaní. Trvalo prakticky ešte ďalších približne stopäťdesiat rokov, kým nastala silná celospoločensky akceptovaná snaha o revíziu dogmatizovaného a stáročiami nábožensky ovládaného sveta vedy. Prišla spolu s novými požiadavkami na hospodársku a politickú reformu, ktoré boli v priamom rozpore so starými ideologizujúcimi procesmi nivelizácie poznania. Najstabilnejšie postavenie mali tradične lekárske vedy už počas života Vesalia. Počas 18. storočia sa však dôraz a význam pripísal aj ostatným vedeckým oblastiam vrátane filozofie a sociálnych vied. Vznikol status profesionálneho vedca, ktorý bol podporovaný silnými tendenciami k systematickému vedeckému bádaniu (Burke, s. 62 [4]).

Súčasná veda sa flagrantne líši od vedy stredoveku či raného novoveku, hoci stojí na ich základoch a vývoji. Predovšetkým ide o spôsob, akým sa produkuje vedecké poznanie, akú úlohu v tomto procese zohráva samotná expertíza, ktorej dosahovanie je aktívne, systematicky a komplexne podporované infraštruktúrou univerzít. Tie síce tiež stoja na svojich historických tradíciách, no dnes sú prakticky úplne sekularizované. Ich hlavným účelom je teda preniesť moderné vedecké princípy uvažovania o svete z generácie na generáciu [1]. Ide najmä o princípy testovania kauzálnych súvislostí a empirizmu, bez ideologických nánosov, ktoré by skresľovali takto generované poznanie.

Moderná veda je navyše postavená na širokom konsenze, ktorý zohľadňuje a zahŕňa ako disciplíny generujúce poznanie využiteľné v praktickom živote človeka (typicky už spomínaná medicína), tak aj takzvané formálne vedy, ktoré nemusia nutne pracovať s empirickými dôkazmi a nemusia byť aplikované (napríklad logika či matematika).Napriek tomu, že vývoj vedy je poznačený mnohými prekážkami a neúspechmi, jej súčasný stav je obdivuhodnou snahou ľudského intelektu poznávať svet, ktorým je obklopený. Zároveň však platí, že ideologizovanie vedy širokou verejnosťou v zmysle jej povyšovania do role nespochybniteľného záchrancu ľudstva, je chybným prístupom. Jednou z devíz modernej vedy je, že si nenárokuje ultimátne právo na ponúkanie odpovedí na akékoľvek otázky a právo na riešenie všetkých problémov.

História vedy je rovnako vzrušujúca ako veda samotná. Obe nám navyše ponúkajú spätný pohľad na to, kým sme, ako premýšľame, ako žijeme a ako vieme kooperovať v snahe napredovať. Je však prinajmenšom rozporuplné uvažovať o vede ako o liahni absolútne gradujúceho poznania bez toho, aby sme pritom mysleli na daň, ktorú si takéto očakávanie môže vypýtať neskôr.

[1] SMOOT, George. The Origin of Modern Science: Physics 10th Class. Smoot Group – Astrophysics and Cosmology. Physics Lectures, Berkeley Center for Cosmological Physics. University of Berkeley, CA. Dostupné online: <https://aether.lbl.gov/www/classes/p10/origin_science.html>.
[2] HATCH, Robert A. The Scientific Revolution: Definition – Concept – History. Scientific Revolution. Overview and Background. University of Florida. Dostupné online: <http://users.clas.ufl.edu/…/03sr-definition-concept.htm>.
[3] VERGELY, Bertrand. Filosofové středověku a renesance. Malá moderní encyklopedie. KMa: Brno, 2008.
[4] BURKE, Peter. Společnost a vědění. Od Gutenberga k Diderotovi. Praha, Univerzita Karlova, Nakladatelství Karolinum, 2007.

Posted by Jakub Filip