Tento text bol pôvodne publikovaný 10. apríla 2020.
Väčšina z nás neuvažuje o svete ako o mieste, ktoré si po tisícročia podmaňujeme snahou o všestrannú dominanciu. Nie je na to dôvod. Od nášho narodenia žijeme vo svete uspôsobenom človekom pre človeka. Nepoznáme žiadnu inú verziu sveta a naša výchova od prvého dňa nášho života je inherentne prispôsobená predstave, že človek je stredobodom diania a všetkých procesov, ktoré sa vôkol neho odohrávajú. Aspoň takto by sme mohli uvažovať, ak by sme hovorili o rozvinutej, neprimitívnej spoločnosti s prepracovaným politicko-ekonomickým, technologickým, sociálnym a kultúrnym systémom.
Princíp antropocentrizmu nachádzal svoje uplatnenie spočiatku v hierachizovaných komunitách a pri zrode prvých náboženstiev. Pochopiteľne, bol to jeden zo symptómov progredujúceho biologického vývoja ľudského mozgu. Neustála tendencia človeka expandovať a dobýjať nebola motivovaná len snahou o získavanie nových zdrojov, čo bol mechanizmus umožňujúci prežitie druhu. Vďaka ľudskému intelektu, ktorý dokáže ako jediný spomedzi primátov využiť vo svoj dlhodobý úžitok vlastné sebauvedomovanie, bola táto tendencia motivovaná snahou a potrebou panovať. Ovládať a uplatňovať vlastnú dominanciu na úkor submisivity druhých, v politickom, sociálnom a náboženskom kontexte. Toto je naša verzia človeku podvoleného sveta, ktorou sme mentálne kolonizovali Zem.
Naša existencia je sústavne prebiehajúcim pretekom o dominanciu, rámcovaná konštruovaným presvedčením, že svet bol stvorený pre človeka. V priebehu posledných 90 000 rokov sme sa konštituovali biologicky, sociálne, aj kultúrne ako ľudia. Ako nový druh obývajúci planétu Zem. Od primitívnych zberačov, lovcov, komunitných architektov, dobyvateľov, až po moderných vládcov. Postupne sme vytvárali svet, ktorým sme dokonale naplnili vlastnú predstavu o jedinečnosti nášho druhu a jeho jedinečnom postavení v úchvatnom a neuchopiteľnom svete vesmíru, ktorého sme – napriek našim odmietavým, pragmatizmom poznačeným snahám – neoddeliteľnou súčasťou.
Je fascinujúce, že túžime ovládnuť aj to, čo nás presahuje. Pristátím na Mesiaci pred päťdesiatjeden rokmi sme odštartovali jednu z viacerých epoch technologického pokroku, ktorá má – aspoň podľa našich predstáv – vyvrcholiť kolonizovaním nových, obývateľných kozmických telies. Začali sme kolonizovať na Zemi, skončíme kolonizovaním iných planét. Fascinujúci príbeh ľudstva. Žiaden iný druh žijúci na našej planéte sa k takýmto ambíciám nepribližuje ani náznakom.
Vytvorili sme si svet sociálnych štruktúr, svet kultúry plný významov, do stredu ktorého sme usadili človeka a jeho potreby. Spolu s očakávaniami, že tento svet je tu preto, aby napĺňal ambície, ktoré naň zo svojej biologicky privilegovanej pozície kladieme, akceptovali sme princíp hierarchie a model líderského vodcovstva, ktorý sme z pudovej animálnej prirodzenosti povýšili na doktrínu. Vysvetľujeme si to kultúrou, náboženstvom, prípadne politikou.
Nie náhodou sme do 15. storočia pestovali predstavu, že Zem je stredom vesmíru a nie náhodou to bola náboženská predstava, hoci vieme, že bola ochotne prijatá z filozofických predstáv od Aristotela, Platóna či Ptolemaiosa. Z teologického hľadiska tento koncept dával zmysel, pretože priznával človeku výsadné postavenie v celom jestvujúcom pozemskom svete. Antropocentrizmus vo všetkých jeho formách a variantoch existoval aj pred vznikom prvých kresťansko-židovských či islamských siekt, ale až ich teologické predstavy mu vnukli jasné kontúry a postavenie, ktoré na dlhé tisícročia predurčili, ako chápeme samých seba vo vlastnej sociálno-kultúrnej komplexnosti.
Ústrednosť ľudského postavenia podľa náboženských predstáv kresťanskej cirkvi spočíva tiež v konštrukcii mytologického obrazu človeka ako umierajúcej a znovu sa rodiacej entite. Transcendentného prechodu medzi fyzickým, pozemským bytím a ďalšou formou existencie po smrti. Ide o cyklus, ktorý nikdy nekončí definitívnym zánikom a ktorý človeka povyšuje do role bytosti, ktorá je v rôznych formách neustále prítomná v tomto svete. Kresťanstvo tento koncept kultivuje a podmieňuje mu svoje rituálne praktiky. Na pozadí ucelených, teologicky zdôvodnených významov stavia človeka do pozície, v ktorej je víťazom nad smrťou, a ponúka mu pritom útechu a pomoc pri vyrovnávaní sa s týmto ultimátnym údelom.
Starogrécka filozofia tiež pracovala s týmito myšlienkami. Pre človeka sú prirodzené a dajú sa považovať za súčasť základnej spirituálnej výbavy zakódovanej v našom intelekte. Moderná spoločnosť, tak, ako ju poznáme dnes, je veľmi podobne založená na tom, že vždy môžeme začať odznova. Začať novú etapu existencie, do ktorej vkročíme ako tabula rasa. Začať odznova žiť vo svete, ktorý sme predtým zničili. Začať obnovovať prírodu, ktorú sme zdevastovali. Začať zlepšovať naše vzťahy, ktoré sme zanedbaním dohnali k zániku. Ak tradičným nositeľom nového začiatku bola ešte donedávna kresťanská viera, potom dnes je to viera v technológiu. A v to, že nás dokáže zachrániť pred civilizačným zánikom.
Veľmi rýchlo a ochotne sme si zvykli na to, že to, čo bolo donedávna neriešiteľné a prinášalo osobné a kolektívne trápenie, vieme pohotovo prekonať. Na vzájomnú fyzickú odluku, ktorá pre nás mnohokrát znamená pokles osobnej psychickej pohody, sme našli záplatu v podobe mobilných telefónov a internetových videokonferencií. Pri prekonávaní enormných vzdialeností sme tromfli dokonca aj lietajúce živočíšstvo, pretože na rozdiel od neho máme tryskové motory. Máme tiež dokonale zmapovaný každý štvorcový meter zemského povrchu našej planéty, pretože nad nami permanentne obiehajú snímkovacie družice. Predpovedáme búrky, hurikány, záplavy, výbuchy sopiek, a s niekoľko ročným predstihom dokonca aj trajektórie kozmických telies, ktoré letia v okolí našej Zeme. Aby sme si boli istí, že nás nezahubia. Liečime a operujeme s tak pokročilými metódami a technológiami, že dokážeme odvracať smrť (nový začiatok, pamätáte?). Ako nám toto všetko môže neupierať pocit pokoja, že zvládneme a sme pripravení na čokoľvek?
Je nepochybné, že sa vďaka tomuto kultu technológie môžeme štylizovať do role, ktorá nám nie je vlastná. Manipulujeme s identitou človeka ako bytosti z mäsa a kostí. Nárokujeme si formu moci, ktorá nám ponúka istotu, že my sme tí, ktorí konštituujú významy a role v žitom svete, a bezprecedentne ovplyvňujú chod dejín. Prítomnosť technológie nám umožňuje manipulovať našu každodennosť, v ktorej sme oslobodení od odpovedí na otázky, kým sme, kým sa máme stať, ako žiť a s kým žiť. Možno si to neuvedomujeme, ale vďaka technológii obnovujeme a sprítomňujeme archaické formy a mýtické predstavy o organizovaní reality a žití života.
Môže sa zdať, že po druhej svetovej vojne a po holokauste, ktorý bol najjasnejším prejavom technologicky organizovanej reality a byrokracie podnecovanými politickými myšlienkami nenávisti, sme zvládli úspešne vzdorovať silám, ktoré redukovali človeka na nečloveka. Ak je to pravda, potom to bolo predovšetkým vďaka filozofickým a právnym princípom, ktoré vzišli z civilizovaného pohľadu na svet a na hodnotu ľudského života. Nebola to technológia, ktorá nás uchránila pred najpodlejšími skutkami, ktoré kedy človek človeku vykonal. Naopak, dialo sa tak vďaka nej, pretože prívrženci jednej ideológie vedení sfanatizovaným lídrom začali pociťovať obsedantnú potrebu totálnej dominancie nad prívržencami inej ideológie. V oboch prípadoch platí, že ide o presadzovanie predstavy človeka ako absolútneho vládcu, ktorý úspešne vzdoruje nepriazni osudu a popiera tie najprirodzenejšie zákonitosti života. Je to archetyp večného vládcu, ktorý svojmu národu zabezpečí nekonečný život v blahobyte. Je to človek v štylizovanej roly boha. Tak, ako to bolo vždy v dejinách, ani nikdy v budúcnosti sa to nezopakuje bez aktívneho využitia – alebo radšej zneužitia – všetkej dostupnej technológie.
Človek ako univerzálny stredobod
