Spor o Michelangelovo Stvorenie Adama

Tento text bol pôvodne publikovanný 25. apríla 2020.

Veľké debaty o sporných veciach v našej histórii svedčia viac ako o čomkoľvek inom o spôsobe uvažovania. Sú ukážkou metód premýšľania, ktorých ťažisko leží v určitých typoch znalosti a kompetencie. Z tohto pohľadu je teda pochopiteľné, že na známe fenomény majú rôzne pohľady rôzni odborníci. Len ťažko môže byť výnimkou vyobrazenie stvorenia Adama na freske v Sixtínskej kaplnke vo Vatikáne, ktorej autorom je Michelangelo di Lodovico Buonarroti Simoni. Málokedy sa však stane, že do čulej debaty o fenoméne pôvodne z oblasti teológie a umenia sa zapoja akademici z tak rozličných disciplín ako v tomto prípade. Na jednej strane totiž vidieť lekárov a akademikov z prírodovedeckých oblastí, a na strane druhej teológov a historikov umenia. Naskytá sa tak skvelá príležitosť byť svedkom stretu dvoch svetov.

Počas dlhých stáročí (Michelangelova freska bola dokončená približne v roku 1512) nikomu nenapadlo uvažovať o Stvorení Adama inak, ako v intenciách vizuálneho zobrazenia teologického konceptu pôvodne formulovaného v Biblii. Aspoň nie do tej miery, aby o tom publikoval esej vo vedeckom periodiku. Jedným z nezanedbateľných dôvodov bola aspoň po väčšinu času dominancia cirkvi a jej monopol na intelektuálny a spoločenský diškurz o náboženských a filozofických myšlienkach západného sveta. A nie len to – podobne mala kresťanská cirkev vplyv aj na umenie, ktoré jej oddane slúžilo. Kľúčovým v podnietení nových debát sa však stal 10. október 1990. V karentovanom medicínskom časopise The Journal of the American Medical Association (JAMA) vtedy vyšla esej s názvom „An Interpretation of Michelangelo’s Creation of Adam Based on Neuroanatomy“, ktorej autorom je americký gynekológ Frank Lynn Meshberger [1].

Jeho esej je založená najmä na jednoduchom vizuálnom porovnaní tvaru ľudského mozgu a tvaru pozadia, na ktorom je vyobrazený Boh s ďalšími priľahlými postavami (ich identity sú sporné; môže ísť napríklad o anjelov, niektorí akademici hovoria o prítomnosti Evy či Ježiša ako božieho syna). Ak píšeme „najmä“, berieme zároveň do úvahy fakt, že Meshberger sa z pozície lekára snažil kontextualizovať tento svoj postreh s Michelangelovou ďalšou umeleckou produkciou a s jeho predstavami o pôvode tvorivých schopností. Meshberger cituje Michelangelov sonet a vysvetľuje, že renesančný umelec veril v intelekt ako získanú božskú vlastnosť a v to, že jeho umelecká zručnosť má pôvod nie ani tak v jeho rukách, ako v jeho mozgu ([1], s. 1837). Meshberger teda napriek poukázaniu na vizuálnu podobnosť týchto tvarov rozhodne nie je proponentom predstavy, že by bol Michelangelo v skutočnosti bezbožný. Ani toho, že by svojou maľbou zámerne skryto kódoval predstavu, že akýkoľvek („božský“) dar v skutočnosti nepochádza od vyššej moci, ale rodí sa priamo v ľudskej mysli, čo by znamenalo popretie existencie Boha. Toto je interpretácia, ktorá nie je a ani nemôže byť pravdivá – Michelangelo bol oddaný katolík [2].

Napriek tomu je viac ako zrejmé, že Michelangelo – rovnako ako prakticky celé renesančné obdobie – kládol istý dôraz na človeka a jeho schopnosti. Ten je v ponímaní tejto historickej epochy chápaný ako ústredná entita. Vo všetkých druhoch umenia bola táto tendencia v nejakej intenzite a podobe citeľná: vo vizuálnom umení sa odrážala napríklad v dôraze na individualizáciu zobrazovaných postáv (oproti symbolickým stereotypom), na realistické detaily ľudských tiel a tvárí, či dokonca na zobrazovanie negatívnych stránok človeka (teda popretie jeho slepého idealizovania). V hudbe, napríklad, bol ústredným dôraz na melódiu, ktorá smerovala k ľudskému hlasu a jeho potrebám, či ústup jej matematicko-kozmologickému ukotveniu v prospech subjektivizmu, teda estetickým preferenciám vznášaným voči znejúcej vokálnej hudbe.

Ďalšou z mnohých medicínskych interpretácií Michelangelovej maľby je tá od infektológov a mikrobiológov z Talianska a Británie, ktorí sa ju pokúsili interpretovať ako vyobrazenie maternice (Boh s bytosťami napravo) a ženského lona (časť zemskej hrudy, na ktorej leží Adam napravo) [3]. Opäť ide o vizuálnu komparáciu tvarov objektov na Michelangelovej maľbe s tvarmi ľudských orgánov, resp. ľudského (ženského) tela. Argumentácia autorov je presvedčivá do tej miery, pokiaľ jej logické závery sedia so súčasným anatomickým poznaním. Odvolávajú sa pritom na Michelangelovu dobrú znalosť tejto disciplíny mapujúcej ľudské telo, ktorú renesančný umelec získal častou účasťou na pitvách. Napokon podobne, ako jeho súčasník Leonardo da Vinci ([3], s. 507). Tejto argumentácii však chýba akýkoľvek historicko-kultúrny kontext, či dokonca aj zohľadnenie základného významu teologickej predstavy o stvorení človeka, ktorá je celkom určite kľúčová pre celú fresku. Ako autori napokon sami priznávajú, ich pokus o takúto interpretáciu bol motivovaný najmä jej doterajšou absenciou. Inými slovami, okrem mozgu či obličky ešte nikto v tejto maľbe nenašiel maternicu a placentu. Svojou fantáziou tak prispeli k znovuzrodeniu ľudského pohľadu na samého seba ako na ústredný činiteľ fungovania sveta, a to nanajvýš príznačne – zdôraznením, že skrytou podstatou umeleckého diela je zobrazenie pre existenciu a reprodukciu človeka nezastupiteľných vnútorných orgánov.

Historici umenia sa týmto interpretáciám buď len ticho prizerajú, alebo reagujú kriticky a v opozícií, presne tak, ako sa dá očakávať z povahy ich expertízy. Sú však aj prípady, kedy dochádza k akejsi syntéze perspektív, ktorej výsledkom je uznanie argumentov oboch strán a snaha o ich rozumné zosúladenie. Snáď prvý a najznámejší takýto prístup bol uplatnený v príspevku britského kritika a historika umenia Adriana Stokesa v jeho knihe „Michelangelo: A Study in the Nature of Art“ z polovice 50. rokov minulého storočia [4]. Aj to však pravdepodobne najmä pre jeho interdisciplinaritu a ochotu do interpretácie malieb či sôch zapojiť aj prístupy primárne nehistorických, ale skôr medicínskych disciplín (ako napríklad psychoanalýza).

Typickým predstaviteľom akademika s expertízou v histórii umenia a príkladom z toho vyplývajúcej oblasti záujmu a výkladu pri Michelangelových maľbách – teda opačnej než v prípade medicínskych vedcov –, je Paul Barolsky. Jeho perspektíva nikdy neprekračuje hranice jeho odborného záujmu a zameriava sa takmer výsostne na estetiku diela a jeho historický výklad s ohľadom na hermeneutiku stvorenia Adama ako teologickej predstavy. V takto tradične kunsthistoricky ukotvenom pohľade je kladený dôraz na mechanizmy komunikácie významu, ktorý je transformovaný z podoby číreho textu do vizuálnej podoby. Analyticky pri tom popisuje kompozičnú formu maľby a jednotlivé archetypálne vyobrazenia, ktoré sú nositeľmi určitých pre kresťanstvo centrálnych symbolických významov a naratívov.

Barolsky napríklad píše o symbolickom zrovnoprávnení Boha a Adama, ktoré je reprezentované vzájomnou podobnosťou a postavením oboch tiel. Píše aj o detailoch ako vizuálne zobrazovanie pohybu či vplyvu vetra, ktoré sa viažu výhradne na Boha a jeho okolie. Význam tu pritom tkvie v tom, že Boh sa približuje k Adamovi, aby mu vnukol ducha a intelekt (latinsky znamená spiritus „dych“, „duch“, či „vánok“) prostým dotykom jeho prsta ([5], s. 23). Toto jednoduché gesto a tento proces zároveň významovo konštituuje a zdôrazňuje božskú silu, ktorá vládne nad človekom viac, ako čokoľvek iné. Z pohľadu estetiky a jej prepojenia na hermeneutický význam teologického konceptu stvorenia Adama je fascinujúce aj Michelangelovo vyobrazenie nutnosti dotyku božského prsta s tým ľudským, ktorý má vyústiť do konečného utvorenia človeka vyššou entitou tak, aby bol Adam spirituálnou bytosťou ([5], s. 24). Teda aby bol človek stvorený podľa obrazu Boha.

Podľa Barolskeho je Michelangelovu maľbu potrebné skúmať predovšetkým ako umelecké dielo, ktoré je bohatým médiom sprostredkúvajúcim širokú škálu významov zakotvených vo svojej predlohe. Michelangelo totiž fresku maľoval na zákazku, s pomerne jasným zadaním – strop Sixtínskej kaplnky je totiž súborom mytologických vyobrazení z knihy Genesis. Vlastne by sa dalo povedať, že jej súhrnom. Kaplnku preto zdobí príbeh o potope a Noamovej arche, príbeh Adama a Evy a samotný príbeh stvorenia človeka [6]. Barolsky kritizuje historikov a obviňuje ich z nezáujmu o formu a akúsi slepotu voči tomu, ako je v tejto maľbe teologický text transformovaný do vizuálnej podoby. Je podľa neho dôležité vnímať predovšetkým dôslednosť, s akou Michelangelo namaľoval túto fresku, a hĺbku invencie a významov, ktorých dokázal toľko integrovať do jednej maľby na ploche približne osemnásť metrov štvorcových ([5], s. 24).

Pre oba tábory je pri interpretáciách významov dôležité abstraktné myslenie. Každý z nich ho však využíva inak. Abstraktné myslenie u lekárov umožňuje porovnávať konkrétne tvary vnímané senzorickými vnemami a priraďovať ich k tvarom, ktoré majú v pamäti uložené ako prislúchajúce konkrétnym ľudským orgánom. Zatiaľ čo abstrahovanie takýchto jednotlivostí u nich vychádza z podrobnej znalosti ľudskej anatómie – tvar pozadia s Bohom a zvyšnými bytosťami je považovaný za tvar ľudského mozgu, obličky, maternice atp. –, u historikov umenia vedie tento proces niekam celkom inam. U nich je totiž takáto abstrakcia spájaná primárne s estetickou formou a teologickými významami, ktoré z Michelangelovej maľby možno odôvodnene vyčítať. Tie sú, samozrejme, súčasťou znalosti estetických kánonov špecifických pre obdobie renesancie, či historických a biografických súvislostí spojených so životom autora.

Ani jednej skupine nejednoznačnosť a tajomnosť tohto umeleckého diela nijako nepomáha. Keďže autor je už 456 rokov po smrti, naše pochopenie tejto maľby závisí jedine na kolektívnom poznaní a vedeckom konsenze, ktorý v posledných desaťročiach podlieha ak nie revízii, rozhodne aspoň diskusii. Zatiaľ čo lekári a akademici so špecializáciou na anatómiu a vášňou pre renesančné umenie dnes nemajú prakticky žiadnu reálnu šancu ani o krôčik sa vďaka svojej expertíze priblížiť vysvetleniu významu tohto diela, historici umenia dokážu aspoň nachádzať nové historické pramene a svedectvá, ktoré na Michelangelove skutočné zámery dokážu vrhnúť nové svetlo. Stopy ľudskej činnosti sú výnimočné v tom, že sa na čas strácajú, aby sa následne mohli znovu objaviť s veľkolepým prekvapením a zmeniť pohľad na našu minulosť. Žiadne iné vedecké disciplíny okrem tých historických z takejto situácie nedokážu ťažiť.

Faktom ostáva, že historici umenia či kritici majú len veľmi slabé povedomie o anatómii. To im bráni vidieť v maľbách veľkých majstrov ľudské orgány a vyvodzovať z toho závery o skrytých významoch. Prírodovedci a akademici sú sužovaní rovnakými obmedzeniami, akurát v opačnom garde. Ich odborný slovník a aparát im nedovoľuje ponúkať vysvetlenia fenoménov, ktoré vznikajú kultúrnou a umeleckou činnosťou. Nepomôže tomu ani snaha o argumentáciu, že v epoche renesancie mali najlepšie znalosti anatómie práve maliari a sochári.Je zrejmé, že na špecifický typ expertízy je naviazaný špecifický primárny typ metódy uvažovania o veciach, ktorý je navyše úzko spätý so súborom špecifickej jazykovej sady. A nejde napokon len o metódy uvažovania – kľúčové sú rovnako tak metódy skúmania, teda priamej produkcie poznatkov. Akokoľvek zaujímavý sa prínos expertov z iných než primárne súvisiacich disciplín môže zdať, vždy je potrebné dôkladne zvažovať jeho relevanciu. Tak, ako je to dôležité vo vzťahu k medicíne, je to dôležité aj voči histórii umenia či estetike.

[1] MESHBERGER, Frank Lynn. An Interpretation of Michelangelo’s Creation of Adam Based on Neuroanatomy. In: JAMA, 264 (14), 1990, pp. 1837-1841.
[2] MICHELANGELO.net. Website. Paintings & Frescos, parag. no. 4. Dostupné z: <http://www.michelangelo.net/paintings/>.
[3] DI BELLA, Stefano et al. The “Delivery” of Adam. Mayo Clinic Proceedings, Volume 90, Issue 4, pp. 505 – 508. Dostupné z: <https://www.mayoclinicproceedings.org/…/S0025…/fulltext>.
[4] STOKES, Adrian. Michelangelo: A Study in the Nature of Art. Tavistock Publications, London, 1955.
[5] BAROLSKY, Paul. The Genius of Michelangelo’s „Creation of Adam“ and the Blindness of Art History. In: Notes in the History of Art, 33(1), 21-24. JSTOR. Dostupné z: <www.jstor.org/stable/23595750>.
[6] MICHELANGELO.net. Website. Creation of Adam, Description of the Painting, parag. no. 11. Dostupné z: <http://www.michelangelo.net/creation-of-adam/>.