Tento text bol pôvodne publikovaný 6. mája 2020.
V mnohých častiach sveta a medzi rôznymi ľuďmi často prevláda názor, že vo vnímaní výšok znejúcich tónov existuje naprieč kultúrami akýsi univerzalizmus. Teda že všetci ľudia z rôznych kútov sveta a s rôznym zázemím vnímajú výšky tónov zhruba rovnako. Hoci to celý rad etnomuzikologických výskumov vyvracia, pretože na to nie sú dostatočne presvedčivé dôkazy, testovať túto hypotézu sa rozhodli aj vedci z oblasti prírodných vied. Je to napokon vec, ktorá zasahuje aj do ich oblasti – do neurovedy a biológie. Výsledky sú zároveň prekvapujúce, no zároveň očakávateľné. [1]
Skupina výskumníkov pod vedením Josha H. McDermotta z Department of Brain and Cognitive Sciences z Massachusetts Institute of Technology pozorovala pôvodných obyvateľov na juhu Bolívie a skúmala ich sluchové, intonačné a spevácke schopnosti. Viedli s nimi v podstate intonačné cvičenia, ktoré poznáme aj v našich končinách z hodín hudobnej výchovy, z konzervatórií či z univerzít. V slúchadlách dobrovoľníkom melodicky (nasledujúc po sebe) zazneli dva tóny a oni ich následne mali reprodukovať vlastným hlasom, ktorý bol nahrávaný cez mikrofón a zaznamenávaný softwarom na analýzu. Tóny boli, pochopiteľne, v rôznych intervaloch, rovnako, ako aj ich akosť (kvalita). Následným porovnaním s Americkými dobrovoľníkmi, s ktorými výskumníci zrealizovali rovnaký test, a analýzou získaných dát sa ukázalo, že obe skupiny vnímajú intervalovú vzdialenosť medzi tónmi takmer rovnako. Zhodné bolo aj vnímanie a rozpoznávanie výšky tónu, teda frekvencie vyjadrenej v Hertzoch, a to v prípade oboch skupín približne do úrovne 4 000 Hz. Ide o hranicu päťčiarkovej oktávy.
Zaujímavosťou je však rozdiel medzi dvoma skupinami v tom, ako sa vysporadúvali s nedostatočným rozsahom vlastného hlasu pri spätnej reprodukcii tónu, ktorý zaznel – teda ak bol tento tón príliš nízko alebo príliš vysoko na to, aby ho zaspievali. Skupina Američanov totiž urobila automaticky to, čo by urobil zrejme aj ktokoľvek z nás: transponovali tento tón do nižšej alebo vyššej oktávy podľa toho, aký mali vlastný rozsah hlasu. Bolívijskí domorodci však nedokázali uchopiť takéto tóny ležiace mimo ich rozsah, a preto ich ani netransponovali. Ukázalo sa, že vôbec nevnímajú oktávový systém typický pre západnú hudby.
Výskumníci k tomuto záveru prišli tak, že opakovane učili miestnych obyvateľov, ako chápať tieto oktávy a ako tóny naprieč nimi následne aj reprodukovať vlastným hlasom. Pri porovnávaní vnímania jednotlivých tónov sa ukázalo, že Bolívijskí domorodci to jednoucho nedokážu tak, ako Američania.
„The researchers acknowledged in the study that the results might reflect differences in how people sing, and not in how people perceive pitch. But they argued that the totality of collected data, including some more direct measures of octave perception, put the weight of evidence on the side of a perceptual explanation.“ [2]
Skupina výskumníkov na čele s McDermottom sa domnieva, že prirodzená schopnosť mozgu rozpoznávať výšku tónu je založená na relatívnych rozdieloch medzi tónmi. Zatiaľ čo absolútna výška tónu, ktorá fakticky pomáha pri vnímaní polohy tónu naprieč systémom oktáv, je kultúrne vštiepená schopnosť.Jedno z možných vysvetlení smeruje k tomu, ako sa na vývoj západnej hudby od raného stredoveku, o ktorej tradíciu sa opiera jej systém aj prax v podstate dodnes, adaptoval mozog západného človeka. A ako takýto súvislý dejinno-kultúrny proces absentuje pri komunitách mimo západný svet – napríklad v Bolívii. V prípade západnej hudobnej tradície siaha takáto prax (spev) a rozvoj (techník) prinajmenšom do raného obdobia takzvaného európskeho umelého viachlasu. To sa konsenzuálne datuje niekedy medzi 8. až 10. storočím n. l., hoci nie je možné povedať, že vtedy táto prax vznikla. Viachlas so všetkými jeho dobovými špecifikami bol totiž skôr ako unikátnym regionálnym európskym fenoménom výsledkom kultúrnej migrácie a kultúrnych produktov pôvodne z kaukazských, perzských, či dokonca indických oblastí. Viachlasná európska hudba teda spočiatku zažila bohatý vývoj na ploche aspoň piatich storočí (samozrejme vývoj postupoval smerom k novoveku až do súčasnosti ďalej) a vytvorila mnoho kompozičných a speváckych techník od diskantu až po hoquetus – v prípade, že hovoríme o vymedzení obdobia do konca 13. storočia.
Bolívijskí domorodci žiaden podobný vývoj, kde by v rámci speváckej praxe vrstvili jednotlivé hlasy nad seba v rôznych oktávových polohách, technikách, v najrôznejšom počte a so sprievodom rôznych nástrojov, nezažili. Je preto odôvodnené – aj s podporou výskumu McDermotta a jeho tímu – myslieť si, že ich to predurčuje k odlišnému vnímaniu znejúcej hudby. Výsledky tohto výskumu teda prichádzajú so zistením, ktoré má podporu aj v etnomuzikologickom výskume: Schopnosť nášho mozgu spracúvať sluchové podnety – a vnímať napríklad oktávový systém – je biologicky veľmi tvárna a závisí od dlhodobých podnetov, ktorým je mozog a jeho auditívny systém vystavovaný. Autori však zároveň píšu o biologických obmedzeniach mozgu, ktoré môžu ale nemusia priamo súvisieť s akulturáciou jednotlivca a komunít v rôznych kultúrnych prostrediach. [1]
Záver tohto výskumného zámeru sa môže síce zdať vágny, prípadne zbytočný, pretože len replikoval predchádzajúce zistenia iných výskumných tímov často z iných vedeckých disciplín. Jeho prínos však spočíva v tom, že metódami prírodných vied celkom presne popisuje tieto kultúrne a biologické rozdiely. Navyše, ide o príklad situácie, kedy poznatky generované sociálno-vedným či historickým výskumom sú doplnené o poznatky takzvanej „tvrdej vedy“ založenej na empirických dátach. Okrem toho je tu ešte aspoň jeden dôležitý aspekt – robiť výskum tohto typu vo svete, kde je západná kultúra takmer v každom kúte sveta a kde zanecháva svoj patričný vplyv, je veľmi náročné. Takýto príspevok je preto veľmi cenný, a to aj z dôvodu, že nachádzať stále dostatočne izolované a v tomto zmysle nedotknuté mikro svety je čoraz vzácnejšie, nehovoriac o náročnosti a problematickosti v zmysle etiky či použitých a dostupných metodologických postupov.
„[B]iology and experience are actually deeply entwined, and music provides a scientifically revealing intersection of the two. ‚Music cognition is by definition some kind of a product of culture, and at the same time it relies on our auditory system.’” [2]
Dôležitosť komplexného skúmania ešte komplexnejších fenoménov na pomedzí rozdielnych kultúrnych svetov sa preto ukazuje ako naliehavá potreba pre uspokojivé poznanie človeka v jeho najrôznejších etnických podobách.
Image src: (Re-used for non-commercial purposes) © The National Museums of World Culture. „The Swedish Expedition to Bolivia (1913–1914).“ The file was provided to Wikimedia Commons by the Museum of World Culture in cooperation with Wikimedia Sverige. Available at: https://commons.wikimedia.org/…/File:Rio_Maniqui,_nord…
[1] MCDERMOTT a kol. Universal and Non-universal Features of Musical Pitch Perception Revealed by Singing. In: Current Biology, Vol. 29, Iss. 19, OCTOBER 07, 2019. Dostupné na: DOI: https://doi.org/10.1016/j.cub.2019.08.020
[2] QUANTA Magazine—RENKEN, Elena. Perceptions of Musical Octaves Are Learned, Not Wired in the Brain. Abstractions Blog. Dostupné na: https://www.quantamagazine.org/perceptions-of-musical…
